Ľavica: rozbitá Maginotova línia

Minulý týždeň taliansky denník La Repubblica v súvislosti s parlamentnými voľbami v Holandsku napísal: „Maginotova línia ľavice sa rozletela na kúsky: ľavicový front ustúpil v Ríme, potom v Kodani, Lisabone, Paríži a Haagu. Európa sa vydáva doprava.“ Áno, donedávna ružová (ľavicová) Európa „zmodrieva“, dokonca až „hnedne“, ak si pomyslíme aj na jednotlivé úspechy ultrapravičiarov. A to ešte vlani v marci európska tlač písala, že „Európska pravica stráca dych“...

„Už neexistuje ľavica ani pravica, existovať budú len rôzne spôsoby vykonávania politiky“. Túto víziu predniesol José María Aznar, súčasný predseda španielskej vlády v januári 1999, keď bol triumfálne znovu zvolený za predsedu Ľudovej strany (PP). „A všetko sa to bude premiešavať kdesi v neurčitom strede politiky,“ chcelo by to doplniť. Aj napriek tejto vízii profilácia politickej scény na ľavicu a pravicu v Európe však naďalej trvá. Hoci podľa spôsobu vládnutia niektorých „viacfarebných“ vládnych koalícií tie bariéry sa naozaj zotierajú. Zjednodušenosť a niekedy aj zavádzajúcosť rozdelenia na pravicu, stred a ľavicu je potrebné zvýrazniť. Toto rozdelenie berie v zásade do úvahy politickú ideológiu a triednu štruktúru spoločnosti. Hoci toto rozdelenie prináša určitú prvotnú informáciu, takmer v žiadnej krajine nevysvetľuje všetko, celú komplexnosť politiky a v mnohých krajinách je to úplne skresľujúce. Existujú totiž politické strany založené na odlišnom princípe než politicko-ekonomických orientáciách, napríklad na náboženskom či etnickom princípe, ale aj „širokospektrálne“ strany a hnutia, ktoré sa snažia osloviť všetkých, bez ohľadu na ich ekonomické hodnoty.

Základy na „zlievanie“ ľavicových a pravicových prúdov do akéhosi širšieho politicko-ekonomického stredu sa položili v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy pravica „objavila“ prednosti štátu a možnosť verejných výdavkov. V USA bol motorom tohto prezident Ronald Reagan. Naopak, ľavica sa v tom čase prakticky všade v západnej (a neskôr aj východnej) Európe nasmerovala na liberalizmus. Zniženie daní, liberalizácia trhu práce, akceptovanie zákona trhu - až na nejaké „drobné“ rozdiely sa tieto prvky uchytili vo všetkých významných európskych krajinách, kde ľavica udáva tón politike. Táto revolučná zmena nastala aj preto, lebo reformovaná ľavica sa nazdáva, že si môže dovoliť atraktívne podmienky na investovanie v zahraničí, ktoré sú najvýkonnejším motorom pre ekonomický rast. Aj preto, lebo sociálni demokrati v európskych krajinách sa dnes opierajú viac ako kedykoľvek predtým o strednú vrstvu obyvateľstva. Európska ľavica znova objavila moc tých sektorov, ktoré „vytvárajú prácu“. Moderná európska ľavica je menej radikálna, menej proletárska, triezvejšia v princípoch a konaní.

Skúsme si však predstaviť politickú mapu Európy vo svetle najnovších volebných udalostí. V apríli 2001 v deviatich z 15 štátov EÚ vládli ľavicové kabinety: Dánsko, Grécko, Fínsko, Francúzsko, Nemecko, Portugalsko, Švédsko, Veľká Británia a Taliansko. Mimo krajín EÚ ľavičiari vládli aj v Nórsku. V ďalších dvoch štátoch únie - Belgicko a Holandsko - bola pravo-ľavá zmiešaná vláda a len v štyroch štátoch dominovala pravica: Írsko, Luxembursko, Rakúsko a Španielsko. Ako prví ohlásili zmenu Taliani v májových voľbách, hoci za začiatok politického obratu v únii sa považuje už január 2000, keď vo voľbách v Rakúsku vtedajšiu veľkú koalíciu vystriedala čierno-modrá vláda Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) a Haiderovej Slobodnej strany Rakúska (FPÖ). V septembri pravica zabodovala najskôr v Nórsku, potom v novembri aj v Dánsku, tohtoročné marcové predčasné voľby znamenali víťazstvo konzervatívnych síl v Portugalsku, apríl bol v znamení víťazstva pravicového kandidáta vo francúzskych prezidentských voľbách, čo sa reálne môže zopakovať aj na parlamentnej úrovni v júni a v máji sa pravica dostala k moci aj v Holandsku, no a v Írsku cez tento víkend stredopravičiari zo strany Fianna Fáil tiež potvrdili svoje predošlé pozície a budú vládnuť ďalej. A tak sa necelé štyri mesiace pred dôležitými voľbami v Nemecku, zatiaľ silnej bašty sociálnej demokracie, situácia celkom zmenila. Z ružovej viac do modra.