Čím všetkým žije Medzev

Problém Rómov dominuje v starostiach primátora

Súčasný primátor štvortisícového mestečka Medzev na východe republiky, ale na západ od Košíc, Marián Richter nastúpil do funkcie po ostatných komunálnych voľbách pred necelými štyrmi rokmi s predsavzatím pozdvihnúť životnú úroveň svojho rodiska, kde okrem iných kolísali aj prezidenta SR Rudolfa Schustera, tak, aby sa zaň nemusel červenať žiadny Medzevčan. Zdedil šesťapolmiliónový schodok mesta, v ktorom chýbali nielen mestotvorné prvky, ale aj zavedený plyn. Tvrdej práce a disciplíny sa však nebál, pretože do komunálnej politiky prišiel ako

bývalý oceliar

vo VSŽ, kde napríklad pripravoval pre fabriku celý proces kontiliatia. Medzev sa teraz spomína na verejnosti predovšetkým v súvislosti s prezidentskými návštevami, ktoré tam R. Schuster vodí, ale menej sa vie o tom, čím všetkým iným žije. Za tri a pol roka sa obraz lokality zmenil, čo musí byť aj vidno po investovaní niekoľko desiatok miliónov korún, ktoré sa mu podarilo za to obdobie naakumulovať. Hoci je mesto v súčasnosti mierne zaťažené úvermi, primátor tvrdí, že ho svojmu nástupcovi neodovzdá s takými dlhmi, aké prevzal on. Čo sa mu za volebné obdobie podarilo? Skultúrniť hlavný cestný ťah cez mesto, vybudovať a upraviť chodníky, zeleň, trhové námestie. Zo starej školy, ktorá by inak ostala nevyužitá, spravili 17 sociálnych bytov, obnovili a splynofikovali 25-ročnú kotolňu, námestie je po urbanistickej úprave. Teraz sa pustia do úpravy satelitných ulíc, dotvárajú zeleň a dorábajú ďalšie energetické rozvody. Hlavný ťah mestom vrátane centra by sa mal skolaudovať 1. septembra. M. Richter často apeluje na ľudí vo „veľkej“ politike, aby pomohli samospráve, pretože ju často nechávajú nepovšimnutú. Pritom sú vlastne radovými občanmi toho-ktorého mesta alebo obcí, odkiaľ pochádzajú a kde žijú a mali by sa zaujímať o ich problémy, lebo je ich neúrekom. Potrebujú v nich

mať osvetlenie,

dopravu, bezpečnosť a podobne a ak to všetko má zaručiť obec, potom potrebuje chýbajúce kompetencie s financiami, na čo často zabúdajú. „Ak už hovoríme o komunálnej politike, úplne inú treba robiť v Bratislave, na strednom Slovensku a inú na východe republiky. Najväčším problémom u nás, ktorý predstihuje všetky ostatné, je spolunažívanie Cigánov či Rómov s ostatnými, ktorý sa vyhrocuje v lokalitách, kde je ich najviac, a to je prevažne na východnom Slovensku. Pritom je to problém celospoločenský s medzinárodným dosahom, lebo sa priamo týka aj vstupu SR do EÚ.“ Ich rôzny názov pripúšťa medzevský primátor preto, lebo podľa jeho skúseností niektorí z nich sa cítia byť naďalej Cigánmi, iní Rómami, ďalší sa hlásia k „bielym“. „Je to pálčivý problém tejto republiky, žiaľ, nikto naozaj nechcel a možno ani nechce vziať do ruky tento horúci kamienok. Nám nerobí problém, aby sme ich ťnasáčkovaliŤ a poslali do Bratislavy alebo kúpili pre nich na západnom Slovensku stany, domy a podobne, ale to by nebolo systémovým riešením,“ prízvukuje na margo súčasnej situácie a vlastných skúseností s týmito občanmi primátor Medzeva a dodáva, že Slovensko v tomto ohľade je vari najbohatším a najštedrejším štátom na svete. Po prvé

štát im dáva

štedrú sociálnu podporu (20- až 30-tisíc Sk na rodinu nie je výnimočná suma), z čoho poberateľ žije veľmi dobre, deti naopak ostávajú týrané, devastované, bez akejkoľvek výchovy. Po minutí peňazí príde drancovanie, za odstránenie neporiadku, ktorý po sebe nechajú pri hýrení, štát im po druhý raz zaplatí formou ich zamestnania na VPP. „Neverím, že by ešte niekde inde existovala taká štedrá sociálna politika, aká je u nás,“ dokresľuje svojim názorom situáciu primátor. Medzev má spomedzi 4000 obyvateľov asi štvrtinu Rómov a z nich podľa neho je 60 % neprispôsobivých, bez akejkoľvek elementárnej základnej kultúry existencie. Pokiaľ tento problém nemá západné Slovensko, riešiť ho isto nebude a aj rôzni splnomocnenci vlády, ktorí sa týmto problémom mali zaoberať, sedeli ďaleko od neho v Bratislave. Odtiaľ, s občasnými výjazdmi do terénu a „dobrými radami“ sa ťažko dá hoci len odhadnúť a ešte ťažšie určiť, kam financie na to určené majú tiecť. Obce, konkrétne aj Medzev, riešiť problém

samy nezvládnu,

nemajú na to ani kompetencie, ani financie, primátor nemá žiadne páky na usmernenie sociálnych dávok, ktoré sa sčasti dostanú do rúk úžerníkom, na alkohol, avšak na ozajstné miesto určenia, čiže na pomoc deťom, z nich už nezvýši. „Dosiaľ som podal bezmála tucet projektov ako riešiť tento, za súčasných podmienok bezvýchodiskový stav. Odpoveď som nedostal ani na jeden, a preto sa pýtam: načo si mám ďalej ukrajovať z voľného času, keď každá doterajšia snaha vyšla nazmar?,“ kladie si otázku M. Richter. Je však presvedčený, že Rómovia by prijali pomoc v starostlivosti o deti, a to by im spoločnosť mala poskytnúť. To znamená, aby sa naučili čítať, písať, osvojiť si základné hygienické i kultúrne návyky, pretože sa k nim v 60 % domácností nemajú ako dostať. Nenaučia sa napríklad, že peniaze, ktoré dostanú zadarmo od štátu, musia podeliť tak, aby dokázali z nich mesiac žiť. „Dospelí skôr naučia deti kradnúť, devastovať, ničiť. Raz

prepadnú ťbenzínkuŤ,

inokedy starkú a podobných príkladov by bolo neúrekom. Ak tento trend budeme podporovať aj naďalej, Slovensko bude čoskoro zdevastované a ľudia, ktorí to ešte stále myslia vážne s našou budúcnosťou, začínajú strácať aj nádej a odídu.“ Keby bolo na ňom, problém by riešil napríklad odvodom polovice zo sociálnej podpory školákom na jedlo. Rómske deti, ktoré sa na svet nepýtali a sú relatívne v poriadku, sú tak isto vnímavé ako ostatné, po troch-štyroch rokoch ich veku by mala nastúpiť výchova, ktorá u Rómov vlastne ani nenastane, a tam sa začína (ne)formovanie osobnosti. Spoločnosť by svojimi pákami mala zabezpečiť, aby rómske dieťa prišlo od rána do internátnej školy, kde ho naučia základným hygienickým návykom, za tým by nasledovalo štúdium, využitie voľného času pod dozorom, neskôr obed. Školu by mal žiačik

opúšťať večer

po 18.00 hod. s napísanými úlohami, vtedy vie už v prvom ročníku držať krok s ostatnými, a tento režim by mal pokračovať až do šiesteho ročníka. Tam by mohla nastať prípadná vedomostná selekcia a bola by záruka, že sa žiak dokáže začleniť do bežného života. Opakom je realita - asi polovica zo štvrtákov - Rómov už začína vdychovať prchavé chemikálie a asi 10 % tejto mládeže je v takom zlom psychickom stave, že musí vyhľadať psychiatra. Jeho predstavu o riešení problému potvrdzuje aj anketa medzi rómskymi deťmi, ktorú si nechal urobiť asi pred rokom, medzi inými aj s otázkou, čo je ich snom. Najčastejšia z odpovedí znela - jeden rožok a teplé mlieko. M. Richtera ďalej trápi priveľa úradných stupňov (OÚ, KÚ, VÚC) s veľkým množstvom pečiatok a nevyjasnenými kompetenciami i financiami, ďalej prípad pred rokmi sprivatizovanej tamojšej fabriky Strojsmalt, ktorá je už dlho a vlečúco sa v konkurze, akoby naschvál a pracovných možností ubúda. „Nádej a viera opúšťajú človeka ako posledné, ja ešte musím veriť, že sa situácia v dobro obráti,“ hovorí M. Richter. Preto

ročný rozpočet

na úrovni 14 mil. Sk, ktorý nestačí pokryť potreby mesta, dopĺňa príjmami z hospodárenia v lesnom majetku s rozlohou 2200 ha. Ďalej zušľachťuje okolie Medzeva. V Šugove v blízkosti hotela Ranč, kde je možnosť ubytovania 50 osôb na štandardnej európskej úrovni, obnovuje funkciu 28 jazierok spojením do kaskády a aj vybudovanie bežeckých tratí do Štósa nadobúda konkrétnu podobu. Nemá rád podrazy, ktoré, ako tvrdí, aj v súčasnosti zažíva, preto je skôr rozhodnutý nekandidovať v nasledujúcich voľbách. Komunálnu politiku by ľudia mali robiť od srdca ako poslanie a nie podrazmi. Prezident R. Schuster ako komunálny politik mu nasadil vysokú latku, tak vysoko však nedokáže skočiť, ale nechce veľmi ani podliezať. Zaujíma ho, aké je mesto bezpečné, krásne, udržiavané, prosto ako žije. Mládež chce iné štartovacie bloky, inú rýchlosť, akú jeho generácia mala za predošlej éry. A to sa snaží nastupujúcej generácii odovzdať.

Ladislav Kulik