Diskrimináciu odobril zákon

Bieda v neštátnych subjektoch pomáha šafáriť v štátnych

Zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov zaviazal orgány štátnej správy, že neštátnym subjektom na poskytovanie sociálnych služieb prispejú zo štátneho rozpočtu polovicou z toho, čo príslušný orgán dáva na porovnateľné sociálne služby štátnym organizáciám. Zákon pritom nerozlišuje, o aký druh služieb ide a komu sa poskytujú, a tak sa stalo, že tie isté maniere, ktoré platia v domovoch pre dôchodcov, ktorí si za služby čiastočne platia, musia znášať aj neštátne subjekty, ktoré prevádzkujú detské domovy pre deti, ktoré sa nemôžu dobrovoľne rozhodnúť či do detského domova pôjdu alebo nepôjdu. Nemôžu sa ani rozhodnúť, či pôjdu do štátneho zariadenia alebo neštátneho detského domova. Diskriminačných ustanovení v uvedenom zákone je dosť aj pod inými paragrafmi. Napríklad viete o tom, že priznávanie príjmov a majetku predsa len v našej republike musí niekto plniť? Okrem občanov, ktorí žiadajú o pobyt v domove dôchodcov, to musia splniť aj deti v neštátnych detských domovoch, v opačnom prípade štát neprispeje na ne ani korunu. Čuduj sa svete, ale v štátnych detských domovoch, v ktorých je

výchova detí

oveľa drahšia, nemusia plniť tento nezmysel, ktorý poslancom NR zrejme pri prijímaní zákona ušiel. O tom, že ani zákon v Slovenskej republike nezaručuje v tomto prípade ani len tie polovičné práva detí odkázané na náhradnú výchovu, svedčí aj prípad z Ružomberka. Detský domov Náhradné rodiny Detského centra v Ružomberku, ktorý možno považovať za zatiaľ jeden z najefektívnejších modelov náhradnej výchovy na Slovensku, realizujúci výchovu priamo v náhradných rodinách, ocenený aj cenou Dar roka 2000, vyhlásenou Slovenskou humanitnou radou, nedostal zatiaľ z Krajského úradu v Žiline v roku 2002 ani korunu na výchovu detí. Prečo? Nuž preto, že riaditeľ tohto zariadenia odmietol podpísať zmluvu núkanú Krajským úradom v Žiline

len na 34,1 %

pokrytia nákladov zo štátneho rozpočtu na život detí, ktoré nie vlastnou vinou sa ocitli v náhradnej výchove. Dôvodom je vraj nedostatok finančných prostriedkov na Krajskom úrade Žilina. Možno by sa tomu aj dalo uveriť, keby to malo logické opodstatnenie. Logické totiž je a podporené štatistickými výkazmi, že štát na dieťati umiestnenom v neštátnom zariadení ušetrí (aspoň podľa žilinského kraja) minimálne 50 % prostriedkov, ak nie protizákonne aj 100 %, z čoho vyplýva otázka, kde sa tie peniaze v prípade Krajského úradu v Žiline podeli. Totiž, keď je dieťa umiestnené v štátnom zariadení, tak jeho výchova stojí štát v priemere približne 170-tisíc Sk na rok a viac. Keď je toto isté dieťa umiestnené v neštátnom detskom domove, tak zo zákona vyplýva

povinnosť štátu

prispieť minimálne na polovicu života toho istého dieťaťa. Kde sa však podejú peniaze na výchovu dieťaťa po jeho ceste zo štátneho detského domova do náhradnej rodiny Detského centra? V prípade Krajského úradu v Žiline zrejme nemajú problémy ani z obchádzania zákona, pretože diskriminačné opatrenie zákona o 50-percentnom financovaní neštátnych subjektov si vysvetlili po svojom. Aby deti v náhradných rodinách Detského centra neboli diskriminované oproti deťom v susednom štátnom detskom domove, nevyplatili tomuto zariadeniu ani korunu. Celá záležitosť zrejme skončí na súde. Možno sa uvažuje aj o tom, že tento dlh preberie žilinský VÚC. Čo však dovtedy? Deťom

treba dať jesť

už dnes a možno sa počíta s tým, že aj toto znesie široký chrbát dobrovoľníkov neštátneho sektora a sponzorov, ktorí deťom zahynúť nedajú. V poslednom čase sa veľa hovorí o tom, že v rámci transformácie detských domovov by sa náhradná výchova mala viac priblížiť výchove v štandardnej zdravej rodine. Je to azda každému jasné, že vlastne ešte nič lepšie na výchovu detí ako rodina nebolo vymyslené. Na porovnanie toho, čo nám je však jasné a aká je skutočnosť, tak od začiatku roku 1997 bolo do 60 profesionálnych náhradných rodín ako inštitúcie, ktorú môžu bežne zriaďovať detské domovy, umiestnených len 119 detí, čo je skutočne veľmi málo oproti približne 3500 deťom, ktoré sú umiestnené v klasických detských domovoch. Najväčší nárast od roku 1999 zaznamenal práve detský domov Náhradné rodiny Detského centra, ktorý do roku 2003 plánuje dať rodinu 40 deťom. Nie je to len o tom, že Detské centrum sa správa

ako „kukučka“,

ktorá umiestňuje vajcia do cudzieho hniezda, aby sa o jej deti starali náhradní rodičia, ale je to aj o tom, že o svoje rodiny sa chce aj vzorne postarať a nečaká len na štátny príspevok, čoho je posledné obdobie činnosti tohto zariadenia aj svedkom. Na jednej strane pre dobro veci a príklad, ako naplniť heslo Aby každé dieťa malo svoju rodinu, vyčnieva nesmierny entuziazmus dobrovoľníkov tretieho sektora, na strane druhej vyčnievajú možno aj úmyselné „sabotáže transformácie detských domovov“ zo strany štátnej správy.

Viktor Blaho

prezident Detského centra