Hrozí postupná erózia kvality

Komentuje Eleonóra Bujačková

Spochybňovanie dodržania sľubovaného nárastu rozpočtu vysokých škôl je mementom toho, ako rýchlo sa vyparí akékoľvek dobré predsavzatie štátu investovať do budúcnosti svojej i svojich občanov. Nedodržanie prísľubu poskytnutia potrebných financií znamená obetovať to najcennejšie. Ide o tvorivé schopnosti mladej generácie, pre ktorú je dnes vysokoškolské štúdium vo svete závisiacom od znalostí a kvalifikácie nevyhnutnou podmienkou celoživotného uplatnenia. Tou hlavnou obeťou však nebudú vysoké školy ako také, ale predovšetkým študenti a kvalita vzdelania. Zredukuje sa aj prínos, ktorý by lepšie vzdelaní stredoškoláci mali pre celú spoločnosť vrátane tých, ktorí sú závislí od sociálnych transferov. Vysokoškolské vzdelanie musí vychádzať z medzinárodne platných štandardov a stavať na profesoroch, ktorí znamenajú autoritu vo svojom odbore. Medzinárodná mobilita bola od nepamäti neoddeliteľná od fungovania vysokých škôl. Tie nemôžu prežiť s učiteľmi, ktorí nie sú medzinárodne rešpektovaní či ako inštitúcie, ktoré je možné podvyživiť finančne v zdrojoch potrebných na výučbu, a pritom vystaviť ich najkvalitnejších pracovníkov konkurencii lepších možností uplatnenia na zahraničných pracoviskách alebo v iných odboroch. Ak chceme aspoň trochu zrovnať krok so svetom, v ktorom sa vďaka moderným technológiám stráca mnoho tradične stredoškolských profesií a namiesto nich sa objavuje vysokoškolská kvalifikácia ako odrazový mostík, musíme pri posudzovaní úrovne financovania, na ktorú nechávame vysoké školy klesnúť, vychádzať z medzinárodných porovnávaní. Ešte stále sa pohybujeme kdesi na polovici výdavkov napríklad Rakúska, ale aj Malajzie. Ešte nepríjemnejšie je porovnanie s krajinami OECD alebo EÚ.

Nápadný deficit financovania vysokých škôl sa nemôže neprejaviť na úrovni vysokoškolského vzdelávania slovenských študentov. Erózia jeho kvality bude postupná, ale vo svetle takých markantných rozdielov vo finančných zdrojoch v porovnaní s ostanými krajinami, isto nevyhnutná. Vysoké školy pritom nebudú hlavnou obeťou, tou bude predovšetkým vysokoškolská vzdelanosť a prístup mladej generácie ku vzdelaniu. Ak by zobrali vysokoškolskí kantori doslova odporúčania, aby sa venovali speňažovaniu svojho know-how, ak reálne nezhodnotíme všetky možnosti financovania vysokého školstva, môžeme onedlho dospieť i k nulovému rozpočtu na vzdelávaciu činnosť vysokých škôl. Za ďalších desať až pätnásť rokov sa nadanejšia časť populácie môže vysťahovať do krajín, kde svoje študijné nadanie náležite rozvinie. U nás doma nám menej vzdelaná časť populácie celkom prevládne, a s takou príťažou skončíme v slepej uličke. Nevezmú nás do EÚ, ba všetci okolo nás zavedú vízovú povinnosť, pretože túžba po ekonomickej emigrácii do krajín, ktoré medzitým svoje investície do vzdelania zužitkovali, prevládne u väčšiny obyvateľstva.