Je šťastný, že môže hrať

Kuerten túži po triumfe v Roland Garros, nie vo Wimbledone

Hoci súboje tenistov v Roland Garros sa rozbehnú dnes, úvodné prekvapenie má turnaj už za sebou. Vlaňajší víťaz Gustavo Kuerten je teraz nasadený ako siedmy hráč a nebude iba obhajovať prvenstvo, ale predovšetkým dokazovať, že je zdravotne fit. Jeho štart v Paríži je najmä úspechom ctižiadostivosti, usilovnosti, vôle, ako aj lekárskej vedy. Brazílčan od konca minulého roka bojoval so zdravým, čo sa odrazilo na jeho výkonoch. Od víťazstva v Paríži doteraz z 12 zápasov prehral jedenásť. „Mohol som podať iba 60-percentný výkon a dnešná svetová špička je taká vyrovnaná, že ani 80 percent nestačí na postup do ďalších kôl. Okrem toho mi hrozili vážne ťažkosti pri chôdzi až do konca života,” vysvetľoval dôvod, prečo sa podrobil operácii pravého boku. Lekári mu predpovedali asi polročný výpadok, ale húževnatý 25-ročný Brazílčan sa po troch mesiacoch vrátil na kurty. Antukový kráľ posledných rokoch však nepočíta, že v tomto roku obháji titul, aby znova nakreslil pre obecenstvo srdce do červeného piesku. „Na to nemyslím. Milujem parížsky turnaj. Je to pre mňa priam magické miesto a som šťastný, že po dlhšej prestávke môžem hrať.”

Jeden z nich

Kuerten už ako junior oslňoval tenisový svet hrou i úspechmi. Jeho kariéru po tragickej smrti otca, ktorý zomrel počas rozhodovania tenisového zápasu, finančne i morálne podporovala jeho babka. V roku 1994 prestúpil do tábora profesionálov. O tri roky neskôr ako relatívne neznámy 60. hráč svetového rebríčka vyhral najdôležitejší antukový turnaj, pričom na ceste za víťazstvom zdolal troch víťazov predošlých ročníkov (Kafelnikova, Mustera, Bruguera). Toto víťazstvo vyvolalo v Brazílii eufóriu a po návrate domov čakalo naňho asi 200 000 fanúšikov, najmä mladí ľudia ho obdivovali. Bol jeden z nich, bezstarostný, rozstrapatený mladík, ktorý rád surfuje, počúva pesničky Boba Marleyho a má rád Reggae. V jeho rodnom meste vo Florianopolise mu postavili 3,3 metra vysoký pomník. Dnes patrí Guga, ako ho všade volajú, k najlepším hráčom sveta. Niektorí odborníci ho prirovnávajú k Lendlovi, iní, ako napr. Kafelnikov, mu vyčítajú, že zostal antukovým špecialistom. Je ťažké dať ho na úroveň Lendla, ktorý trikrát vyhral Roland Garros, trikrát US-Open a dvakrát triumfoval v Austrálii. Kuertena také problémy netrápia: „Myslím si, že v tenise som dosiahol viac, ako som vôbec očakával. V uplynulých dvoch rokoch mňa samého moje výkony prekvapili. Preto nebudem nešťastný, ak sa mi podarí ešte raz vyhrať v Paríži, ale nikdy nezvíťazím na US-Open alebo vo Wimbledone.“

Viac turnajov

Napriek tomu, že v uplynulých mesiacoch, v čase rehabilitácie po úspešnej operácii, dianie v tenisovom kolotoči veľmi nesledoval, finančné problémy neušli jeho pozornosti. A hoci je jedným z najlepšie zarábajúcich tenistov a časť zo zárobkov venuje na charitu, nemá chuť sa zrieknuť dohodnutých odmien a je jeden z tých, čo nesúhlasia so snahou organizátorov tenisových turnajov znížiť prémie hráčov. „Znamenalo by to krok späť, koniec rozvoja. Aj keď redukovanie o 2 - 5 % by pre nás špičkových hráčov neznamenalo veľký rozdiel, ale pre hráčov mimo prvej stovky môže mať za následok ohrozenie ich tenisovej existencie.” Určitý pakt solidarity toppríjmov v prospech slabších tenistov si nevie predstaviť. „Tenis je individuálny šport, každý bojuje za seba. Každý trénuje a pracuje pre seba. Ja sa mám nadrieť, aby iný dostal viac peňazí?” O budúcnosť tenisu sa neobáva. Podľa jeho názoru úpadok záujmu treba riešiť zapojením nových regiónov do športu, usporiadaním nových turnajov na nových miestach, kde ešte obecenstvo nie je nasýtené športovými podujatiami. Ako napríklad v jeho rodnej Brazílii, kde obyvatelia aspoň s takým záujmom sledujú jeho účinkovanie na dvorcoch v Bois de Boulogne, ako zápasy futbalovej reprezentácie na MS. Veď nie náhodou bol Kuerten vyhlásený za najlepšieho športovca krajiny, a to pred takými uznávanými futbalovými hviezdami, ako sú Ronaldo a Rivaldo.

(kl)