Je to o inom...

Peter Kasalovský

Vrátiť sa na Slovensko po niekoľkých dňoch, a porovnávať ho so zahraničím, tak ste na najlepšej ceste k schizofrénii. Kedy sú to tie parlamentné voľby? Azda budú o týždeň-dva, čo naznačujú billboardy politických strán, a najmä hodnotenia končiaceho mandátu koalície z dielne konkrétnych politikov a ich skalných fanúšikov: umelcov, estrádnikov, novinárov a, samozrejme, odborníkov na verejnú mienku najrôznejších kvalít . Viacerí z nich by sa už mohli považovať prinajmenej za puncovaných fakľonosičov. Takých, ktorí majú snahu nielen osvetľovať priestor a v ňom všetko to živé a neživé, ale nesporne aj schopnosť čo-to podpáliť.

Keď už ste doma, tak o niekoľko hodín pochopíte, že všetci bojujú proti všetkým. Najväčším zlom v koaličnej vláde je SDĽ, čo vyhlasujú odídenci z nej, ale aj stredoví hráči a s nimi aj tie pravé krídla. Nemenším zlom je Smer a osobitne jeho líder R. Fico. Ďalším zlom s rovnakým objemom ako prvé dva je súčasný premiér M. Dzurinda a spolu s ním vicepremiér I. Mikloš. Nad týmito najväčšími zlami podľa víkendových vyjadrení politikov a médií tróni však naďalej V. Mečiar. Oficiálne je neprijateľný pre všetkých domácich protivníkov, ale aj pre tých, ktorí majú rozhodnúť o našom pozvaní do NATO a o voľačo neskôr do EÚ.

Parlamentné voľby však budú až v tretej dekáde septembra. Dovtedy budeme mať v dennom menu ako hlavné jedlo „štyri zlá“, a pre väčšinu občanov rozhodnutých využiť svoje volebné právo budú aj všetky ostatné chody vrátane príloh ťažko stráviteľné. Po vyhlásení volebných výsledkov a zostavení novej vlády sa začneme postiť, a to nielen obrazne, pretože nastane čas jednoznačných, takpovediac obnažených a celkovo viac ako tvrdých právd. O tom, kde sa v tom momente nájdeme, v akej realite a s akou perspektívou občianskou a sociálnou, a vôbec, čo si budeme môcť dovoliť, a hneď pochopíme, kde je NATO a EÚ.

S určitosťou však tušíme, že po parlamentných voľbách kdesi spadneme. Do hebkej periny, na asfaltový chodník s ružovými lupeňmi, na anglický trávnik, na ihriskovú škvaru či na betónovú plochu alebo do kamennej lavíny? Taký pestrý výber majú v ponuke pre občanov jednotlivé politické strany a ich vodcovia, ale aj vplyvné zahraničné osobnosti s povestným a neveľmi populárnym: Buď, alebo(!). Voľný výklad takejto voľby je asi takýto: Buď práve našej strane dáte toľko hlasov, aby mohla vládnuť a postarať sa o krajší, lepší, svetlejší, a predovšetkým demokratický zajtrajšok, alebo ich nedáte, a potom pôjdete na žobrotu.

Toľko strašiakov a hororových scén, ktoré nám ponúkli politici aj médiá spoločne s odborníkmi na verejnú mienku aj počas uplynulého víkendu, majú málokde vo svete. K nim treba prirátať ako delikatesu viaceré komentáre udalostí v zahraničí, a najmä výsledkov oficiálnej návštevy prezidenta Spojených štátov G. W. Busha v Rusku. Celý svet by si mal podľa nich želať „to“, aby najvyšším, a zároveň posledným vrcholom vzájomných vzťahov Ruska a Spojených štátov bolo len podpísanie dohody o podstatnom znížení počtu jadrových hlavíc. Akoby nebola dôležitá pravda o ich vzájomne novej kvalite a kľúčovom význame pre vývoj sveta.

Veľkou módou našich domácich politikov a ich priaznivcov je voľkanie si v lineárnosti, inak povedané, vydávanie želaného za skutočné či pestovanie si zahľadenosti do seba samých a svojich tmárstiev - klamstiev v záujme vyšších princípov. Tých, ktoré si vymysleli a vnucujú ich ako jedinú pravdu, pričom odmietajú nielen kritiku, ale aj spoločné hľadanie východísk. Je to viac ako nebezpečné, a zároveň odpaľujúce do bezpečnej vzdialenosti demokraciu, ktorá musí byť v prvom rade o ekonomike a v dôsledku o kvalite života a nie gladiátorskou arénou pre inak neuspokojených aktérov a vôbec hráčov našej politiky.

Keď sa vrátite zo sveta domov, tak by ste si mali zaobstarať nielen hasiaci prístroj na tých, čo nekonajú, ako by mali, ale aj prípravky zamedzujúce prístup verejných slovných výlevov domácej smotánky o tom, o čom to je. V tom svete, a na mnohých miestach nie je vôbec imaginárny, aký chceme, je to predsa o inom: o službe štátu a verejnosti a jej nekompromisnej kontrole, a, samozrejme, o osobnej zodpovednosti za výsledky. Je o tom, ako sa dokážeme postarať o konkurencieschopnosť ekonomiky, o vzdelanosť, o vedu, o kultúrnosť, o zdravie, o rovnosť povinností a práv, o bezpečnosť a dôstojnosť občanov. Je to vždy o práci.

Peter Kasalovský