Hospodársky denník
USD47,304 Sk
EUR43,546 Sk
CHF29,857 Sk
CZK1,422 Sk
  Utorok  28.Mája 2002

Sme štedrí, nemáme na to

Komentuje Ivan Klačanský

Na poprednom mieste štát prejavuje štedrosť rozhodnutiami o budovaní novej a novej administratívy, nových ústavov na kontrolu činnosti už existujúcich ústavov a úradov. Odsunutím reformy verejnej správy a pokračujúcim financovaním krajských a okresných úradov, zamestnávajúcich tisíce starých „tvárí“. Na druhom mieste je štát príliš štedrý vo svojom existujúcom a sľubovanom sociálnom programe. Ešte sa necíti byť dostatočne „európsky“, zabúdajúc na to, že tieto štáty budovali svoje dnešné vysoké štandardy sociálnej starostlivosti desiatky rokov a nenaháňali ich povedzme za štyri roky. Príliš štedrá ruka sociálneho štátu, akým chceme byť, má svoje ekonomické hranice, nielen v takej chudobnej krajine akou Slovensko nepochybne je. Zdanlivé hodnoty, mohutné stavby, priemyselné objekty, ale aj často spomínané vzorové poľnohospodárstvo mohlo žiť na takej úrovni iba vďaka neviditeľným presunom z iných odvetví, z iných zdrojov. Mnohé z nich načisto vyschli, najmä výroba klasickej vojenskej techniky. Sociálny štát, reprezentovaný časťou vládnej koalície, chce byť na úrovni, na ktorú nemáme. Po dlhých rokoch aj Francúzsko a Švédsko zistili, že štedrosť nemusí vždy znamenať spravodlivosť. Vytvorila sa u nich kasta ľudí, vedome využívajúca ruku štátu a dômyselne sa začali vyhýbať práci. Ako odpoveď museli prísť sprísňujúce podmienky na priznávanie podpory v nezamestnanosti a na poberanie sociálnych dávok.

Pre nás tieto príklady môžu byť ani nie vzdialenou hrozbou. Tak ako v Nemecku vznikla vrstva, oficiálnymi miestami tolerovanej, časti mládeže. Priživujú sa na svojich rodičoch a na niektorej forme sociálnej pomoci štátu. Ani im len nenapadne prijať ponúkanú prácu. Pritom pre mladých je pracovných príležitostí dosť aj vo východnej časti Nemecka, problémy majú skôr staršie vekové kategórie. Jednoducho, práca im „nevonia“, lebo z rôznych zdrojov si dokážu zabezpečiť dosť peňazí na to, aby uspokojili základné životné potreby vrátane diskoték, fajčenia i jednoduchého stravovania sa. Pre nich je prijateľnejšie znížiť latku, svoj životný štandard, ako ísť pracovať. Spoločnosť to vidí, ale nedokáže zasiahnuť, nemá potrebné páky. Ešte nikto nevymyslel spôsob, ako preukázať ozajstnú snahu prijať pracovné miesto. Aj u nás sa vytvorila vrstva prefíkaných, ktorí dokážu zneužívať paragrafy a nedostatky príliš „štedrého štátu“.

Námietky, že u nás kaša nie je taká horúca, sú naivné. Je horúca a, žiaľ, objektívne nízkymi mzdami podporovaná. Pre situáciu dnešnej našej mládeže nie je rozhodujúcim argumentom, že naša podpora v nezamestnanosti znamená asi desatinu toho, čo v Nemecku a že zo sociálnej podpory u nás nikto nevyžije. Dôležitá je hrozba skutočnosti, že napriek (dúfajme rastúcim) platom a mzdám v najbližších rokoch sa táto vrstva príživníkov bude ďalej rozširovať. Naše príliš nízke mzdy už aj v porovnaní s Českom, so Slovinskom alebo aj s Maďarskom priam vyzývajú na pasívny odpor. Za tie peniaze sa už ani neoplatí ísť pracovať.

Webmaster: webmaster@maxo.sk
Design: MAXO s.r.o.