Nábor vraj robia po krčmách

Hovorí, že niet stavby, kde by nepracovali ľudia na čierno

Čierna práca ničí podnikateľov, ktorí platia dane a odvody, lebo sú drahší a nedokážu konkurovať, hovorí majiteľ malej firmy zaoberajúcej sa elektroinštalačnými prácami, Rafael B. „Ak idem do výberového konania, mám problém. Je veľa fuškárov, ktorých nikto nekontroluje, pričom štát by sa mal zamerať aj na nich, nielen na nás, ktorí dane platíme.“ Podľa neho by to chcelo zmenu v legislatíve, ale dalo by sa tomu pomôcť aj cez daňové úrady. Kriticky sa vyjadruje k spôsobu získavania živností v jeho oblasti podnikania. Myslí si, že malý podnikateľ by mal mať aj povolenie od technickej inšpekcie, aby v tejto oblasti úroveň služieb rástla. „Niektoré firmy pre ktoré robíme vyžadujú, aby sme mali takéto súhlasy z vyšších odborných orgánov, ale niektoré nie. Tu by mal zasiahnuť aj štát.“ Keď sme sa ho opýtali, ako je na stavbách rozšírená

čierna práca,

tak bez zaváhania uviedol, že v regióne jeho pôsobenia sa na čierno pracuje na každej stavbe. „Zástupcovia firiem prídu do šenkov, zoberú ľudí, dajú im na hodinu 50, alebo 60 korún a ide sa robiť.“ Firmy idú do takéhoto rizika aj za cenu prípadného úrazu na stavbe, lebo im to stojí za to. „Určite je aj veľa úrazov, len sa o tom nevie,“ dodal a požiadal, aby som vypol diktafón. Potom podrobnejšie opísal, ako sa to robí a tutlá, ako to štátne inštitúcie nedokážu odhaliť. Dnes majú elektrikári menej práce, lebo sa menej stavia. Jeho firma stratila Slovenskú sporiteľňu, ktorú predali. Dvanásť rokov jej zabezpečoval servis, teraz to robí niekto iný. Pracoval v okrese pre vodárne a kanalizácie, ktoré však teraz nemajú financie. V tejto súvislosti nám majiteľ stavebnej firmy Ing. Viliam F. povedal, že investori tlačia stavbárov do nízkej ceny. Za nízky plat však poctivý robotník, ktorý má kvalifikáciu, na rizikových prácach robiť nechce. „Ak nemôžete získať kvalifikovaných ľudí, ktorí

radšej idú von,

lebo za tú istú prácu tam dostanú oveľa viac, prečo by mali robiť doma? Vzniká zaujímavá situácia, že naši robotníci idú napríklad do Nemecka a k nám prídu z Ukrajiny.“ Ukrajinci prídu a robia na čierno?, pýtam sa. „Nemusia všetci robiť na čierno, ale sú v oveľa nižšej cenovej kategórii. Ak náš stavebný robotník berie v priemere na hodinu 130 korún, v čom má aj odvody a dane, zahraničný pracovník, ktorý tu má hoci aj zaregistrovanú firmu, berie len 80 korún, ale koncovému pracovníkovi dáva len 30 korún na hodinu, a ten je rád, lebo v jeho krajine je hospodárska situácia ešte horšia. Takto sa to presúva smerom na Západ.“ Aj keď Rafael B. hovorí, že podnikateľom často chýba v parlamente lobing, aby si vedeli obhájiť svoje záujmy, Viliam F. zasa tvrdí, že „modernému slovu lobing nerozumie. Lobuje sa, najmä na západe, vo veľkých spoločnostiach

o štátne zákazky

v hodnotách pohybujúcich sa v miliardách. To je normálny lobing. Ale aby sme my lobovali vo vláde, aby normálne riadila krajinu, tak to prepáčte. Načo sme ich volili?“ Rafael B. vraví: „Od rána do večera, soboty, nedele som robil. Ako podnikatelia nepoznáme dovolenky, ako živnostníci nemôžeme zamestnať manželku, nemáme nárok na pracovný odev, na mydlo, na obed. Keby sme si preto aspoň 5000 korún mesačne mohli dávať do nákladov.“ Obaja svorne hovoria aj o problémoch, ktoré sprevádzajú obstaranie a používanie vhodných motorových vozidiel. Podľa nich by mal mať podnikateľ nárok, za logických podmienok, využívať aj väčšie, napríklad terénne auto. Lebo pri množstve najazdených kilometrov ide neraz

o zdravie a život,

pričom ľahké, nevýkonné vozidlo nevyhovuje. „Na jednej strane utekajú u nás miliardy, na druhej sa neopodstatnene uťahuje,“ poznamenáva Viliam F. „Sme malá firma, ale štátu dávame mesačne pol milióna korún. Za dvanásť rokov čo podnikám je to slušný balík, či nie? Teraz som však prišiel na to, že nemôžem zamestnávať ľudí, ale musia si spraviť živnosti a budú mi fakturovať. Kam sme to došli? Veď sa vraciame späť k deväťdesiatym rokom,” poznamenáva šéf elektroinštalačnej firmy.

Vladimír Turanský