Vode sa prispôsobili

Niekedy pred 40 - 50 miliónmi rokov skúsili niektoré kopytníky šťastie vo vode a stali sa z nich dnešné veľryby. Čo vyzerá ako rozprávka, nieslo so sebou zásadné zmeny v stavbe tela. Či tieto zmeny prebiehali rýchlo alebo pomaly, skúmali vedci na veľrybích skamenelinách.

Niektorí paleontológovia sa na základe doterajších nálezov, pri ktorých je dobre vidieť zachované končatiny, domnievajú, že hoci prvé veľryby žili vo vode, ich návrat späť na súš bol možný. S týmto názorom nesúhlasí v časopise Nature Fred Spoor z University College v Londýne, ktorý skúmal malý, ale veľmi dôležitý orgán veľrýb - vnútorné ucho.

Tento orgán je u všetkých cicavcov vrátane veľrýb sídlom zmyslu pre rovnováhu. Skladá sa z troch na seba kolmých polkruhových kanálov naplnených kvapalinou, cez ktorú sa registruje rotačné zrýchlenie pri otáčaní hlavy. Vnútorné ucho sa človeku nepríjemne pripomenie vtedy, keď sú jeho signály v rozpore s informáciami očí - stačí si spomenúť na takzvanú morskú chorobu.

Spoor a jeho kolegovia porovnali štruktúry vnútorného ucha 24 druhov veľrýb a ďalších 106 druhov cicavcov. Porovnanie ukázalo, že polkruhové kanály veľrýb sú v pomere k ich rozmerom veľmi malé. Aj u vráskavca ozrutného (Balaenoptera musculus), najväčšieho cicavca na svete, sú menšie ako u človeka. Polkruhové kanály vnútorného ucha delfína sú menšie ako potkanie.

Túto skutočnosť považuje Spoor za dôkaz rýchleho prispôsobenia veľrýb na život v novom prostredí. Malý rovnovážny orgán totiž reaguje menej citlivo na prudké zmeny smeru, ktorému sú veľryby vo vode často vystavené. Povedané inými slovami: veľryby nedostanú morskú chorobu.

V ďalšom kroku vedci skúmali vnútorné ucho štyroch predchodcov dnešných veľrýb. Zástupcovia najstaršieho rodu Ichthyolestes - bol to tvor veľký asi ako líška, žil asi pred 50 miliónmi rokov v dnešnom Pakistane - mali ešte polkruhové kanály podobné rovnako veľkým párnokopytníkom. Avšak už iba o niečo mladšie rody Remingtonocetus, Indocetus a Dorudon sú polkruhové kanály rovnako zakrpatené ako u dnešných veľrýb.

Z toho vyplýva, že zmenšenie vnútorného ucha muselo nastať v priebehu päť miliónov rokov, čo je v evolúcii veľmi krátky čas. Na súši by sa s takýmto necitlivým orgánom dalo iba ťažko prežiť, preto bol návrat prvých veľrýb na súš vylúčený.

(hy)