Zatracovaný a vyzdvihovaný

Európska hospodárska a menová únia (EMÚ), ktorá má predstavovať protiváhu ekonomike Spojených štátov, má v súčasnosti v mnohom odlišné postavenie. Azda najvypuklejšie je to v otázke fiškálnej (rozpočtovej) politiky. V normálnych ekonomikách je bežné „spolužitie“ jedného centra pre fiškálnu politiku (vláda) a jedného centra pre menovú politiku (centrálna banka). V prípade jednotnej eurozóny síce existuje jedna centrálna banka (ECB), ktorá vykonáva menovú politiku, ale celkovo až 12 centier (vlád jednotlivých štátov), ktoré sú zodpovedné za fiškálnu politiku. Aby menovú politiku negatívne neovplyvnil vývoj schodkov štátnych rozpočtov v krajinách EÚ, bol stanovený trojpercentný limit. Tento dokument dostal názov „Pakt stability a rastu“.

Pakt stability

Práve táto dobrovoľná dohoda, ktorá v zjednodušenej podobe predstavuje len jedno magické číslo (maximálny ročný limit pre deficit štátneho rozpočtu 3 %), do februára 2002 nerobila žiadne problémy. V poslednom čase, keď štátne rozpočty Nemecka a Portugalska smerujú priamo k 3-percentnej hranici, sa polemiky o pakte stability a rastu čoraz častejšie presúvajú z politickej do odbornej roviny.

Podľa správy TASR ekonóm Patrick Minford z Cardiffskej obchodnej akadémie hovorí, že stabilizačný balík je škodlivý a zbytočný, pretože pevne stanovenou hranicou sa výrazne obmedzuje procyklické pôsobenie deficitu štátneho rozpočtu a v plnej miere sa do činnosti neuvádzajú automatické stabilizátory. To má za následok aj to, že v čase ekonomického poklesu sú vlády jednotlivých ekonomík nútené zvyšovať daňové zaťaženie, len aby splnili určený limit. Tým vlastne zostrujú ekonomickú recesiu a odďaľujú oživenie. Minfordova kritika vyvolala ostrú polemiku. Za význam paktu sa postavil aj Alan Meltzer z Mellonovej univerzity v Pittsburghu. Podľa neho pakt je rozumná vec, pretože zabraňuje tomu, aby politici pred voľbami nepremyslene zvyšovali štátne dlhy. Meltzer zároveň Minfordovi pripomenul, že sila automatických stabilizátorov sa preceňuje, pretože finančné trhy zlyhávajú.

Trhy nefungujú...

„Trhy nefungujú tak dobre, ako sa všeobecne usudzuje,“ argumentoval Meltzer, čím vyvolal veľký rozruch. V odborných kruhoch je totiž tento americký ekonóm považovaný za zástancu slobodného trhového hospodárstva.

Proti paktu sa v posledných mesiacoch postavil aj nemecký ekonóm Klaus Zimmermann z Freie Universität v Berlíne, ktorý ho nazval „svojským dokumentom o úspešnej politike sebaobmedzovania prostredníctvom medzinárodných zmlúv“. Druhá strana barikády je však v početnejšej prevahe. Šéf ECB Wim Duisenberg nepochybuje o vhodnosti pevne stanovenej hranici deficitu štátnych rozpočtov. Rovnako tento záväzok mieni dodržiavať aj exekutíva nového francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca. „Francúzsko bez výhrad podporuje pakty stability Európskej únie,“ uviedol presne pred týždňom J. Chirac. Marcel Laznia