Výkrik do tmy

Peter Kasalovský

SDKÚ navrhla, aby rómski uchádzači o univerzitné štúdium na lekárskych fakultách boli prijatí aj v tom prípade, keď dosiahnu len päťdesiat percent z požadovaných „bodov“. Tento návrh pobúril celý rad občanov, ale aj viaceré rómske strany. Predseda RIS A. Patkoló zdôraznil v stanovisku z 24. mája t. r. aj takýto moment: „RIS je šokovaná návrhmi Dzurindovej strany, popierajúcimi najzákladnejšie princípy Ústavy SR o rovnosti medzi občanmi.“ Vo verejnosti sa rozšírili správy, že vyhlásenie uchádzača o prihlásení sa k rómskej menšine či skôr etniku stačí priniesť až na prijímacie skúšky. Podľa týchto správ by ho mal vystaviť príslušný okresný úrad.

Proklamovaný návrh SDKÚ podporiť vzdelávanie Rómov na univerzitách zožal „búrku“ nielen od ich reprezentantov, ale aj medzi mnohými občanmi. Predovšetkým si pripomenuli, že v minulom režime mali prednosť pri prijímaní na vysoké školy aj príslušníci menšín, resp. rómskeho etnika. Vtedy však „zľava“ z nárokov nebola taká dehonestujúca a svojím spôsobom nezmyselná. Na to, aby taký uchádzač vyrovnal v priebehu jedného semestra taký hendikep vo vzdelaní, tak by musel mať primerané sociálne zázemie nielen v rodine, ale aj celkovo lepšie študijné a životné podmienky. To je už v dnešnej spoločnosti prakticky neriešiteľný problém.

Odhliadnuc od toho, že v záujme prijatia na štúdium medicíny by sa za Rómov vydávali „Nerómovia“, SDKÚ má možnosť pripomenúť si, koľko pozornosti a financií sa venovalo o. i. výchove a vzdelávaniu rómskych detí a mládeže v totalitnej minulosti. V tej, v ktorej bola toľko kritizovaná a v podstate krátko po zmene režimu neudržateľná umelá zamestnanosť a zákonná povinnosť pracovať. Na nové podmienky svojím spôsobom doplatilo rómske etnikum, ktorého prirodzení a tiež politickí vodcovia nepochopili, že tá osobitná či skôr mimoriadna a vskutku prezieravá pozornosť zo strany vtedajšej spoločnosti je v nenávratne.

Revolučným lídrom a vládnym garnitúram tiež nedošlo, že na predchádzajúce bolo treba nadväzovať vo všetkých sférach života. Osobitne v zdravotnej starostlivosti, v starostlivosti o rodinu a dieťa vrátane pomoci pri riešení bytových otázok. V neposlednom rade vo vzťahu k tomuto etniku aj z hľadiska vyžadovania plnenia si občianskych povinností a rešpektovania právnych noriem štátu. Takže, za jeden a pol generácie sa problémy kopili do takej miery, že sú kritické. Vo vedomí mnohých rómskych spoluobčanov bola posilňovaná taká predstava, že majú len práva a štát sa musí predsa postarať o primeranú kvalitu ich života.

Na systémové opatrenia štát nemá, ale je pod tlakom nielen Rómov, ale aj európskych vládnych aj mimovládnych inštitúcií. Ako riešiť rómske otázky, keď štát sotva dokáže zabezpečiť základné potreby obyvateľstva, pokiaľ musí akceptovať ústavný princíp rovnosti všetkých občanov?! Nateraz vďaka finančným injekciám zo zahraničia a nejakým rezervám zo štátneho rozpočtu dokáže hasiť niektoré horúce a takmer samozápalné sklady týchto špecifických problémov. Avšak situácia je neúnosná pre všetky strany, ktoré budú musieť v dohľadnom čase prijať radikálne opatrenia v záujme zmiernenia napätia v celej spoločnosti.

Onen laický výkrik do tmy zo strany SDKÚ bol síce spontánny, a povedzme, že aj úprimný, ale nič neriešil. Reakcie naň sú tiež neadekvátne a navyše spolitizované. Bolo by riešení nadostač, keby sme boli bohatým štátom, ale nie sme, a preto si treba pomôcť v rámci možností. Trebárs aj prijatím jedného rómskeho uchádzača na štúdium medicíny nad stanovený počet, pokiaľ je talentovaný a vytvoriť mu náležité sociálne a životné podmienky. Po takomto kroku treba ihneď pristúpiť k zhodnoteniu celkovej situácie a stanoviť, čo sa dá vykonať hneď a čo neskôr, ale zároveň podmieniť ďalšie kroky príčinlivosťou samotných Rómov o vlastné osudy.

Peter Kasalovský