Chodíme okolo horúcej kaše

Bez komplexného postupu je budúcnosť v oblakoch

Agroturistika je v súvislosti s alternatívnymi programami obnovy dediny často skloňovaný termín. V podstate sa všetko začalo 23. júla 1991, keď vláda SR uznesením č. 395/91 schválila Program obnovy dediny a následne na to v novembri uznesením č. 627/91 iniciovala vypracovanie Zásad a pravidiel organizácie vidieckej rekreácie. Ubehlo niekoľko zimných mesiacov a vo februári 1992 sa zaregistrovalo Združenie podnikateľov agroturizmu na Slovensku so sídlom v Modre a už v apríli na porade vedenia ministerstva poľnohospodárstva prijali uznesenie vypracovať rezortný program rozvoja agroturizmu v SR. Odvtedy prešlo desať rokov hľadania perspektív a pokusov o koordináciu rozvoja alternatívy k poľnohospodárstvu, nachádzania styčných bodov medzi agroturistikou a vidieckou turistikou, organizovania seminárov a exkurzií do zahraničia, účastí na medzinárodných veľtrhoch cestovného ruchu a iné. Svetlo sveta uzreli podporné programy, niektoré skutočne zaujímavé agroturistické projekty. Je ich však stále málo, pričom musíme priznať aj to, že mnohí, ktorí v agroturistike začali, aj s ňou skončili. Dôvodov je viacero, no najdôležitejší je ten, že o pláne

obnovy dediny

zatiaľ stále viac hovoríme, ako konáme. Riešenia sa podobajú záplatám na staré diery a akoby sme zabúdali, že nové podnikateľské odvetvie potrebuje aj novú základňu. Ak nahliadneme do minulosti, mnohí roľníci, aby ekonomicky prežili vo svojom rodisku, chodili v zimných mesiacoch na cesty ako stavební robotníci. Tento zvyk sa uchoval aj po socializácii dediny, keď si kvitnúce družstvá vypomáhali „pridruženou výrobou“, ktorú tvorila často práve stavebná činnosť. V súčasnosti, keď priemysel na Slovensku vrátane stavebného zaznamenáva skôr úpadok ako rozvoj, dedina sa nemôže opierať na staré či vžité formy prežívania. Navyše, na dedinách sa zvyšuje počet „kovoroľníkov“, robotníkov, ktorí stratili možnosť získať prácu v priemysle v blízkom či širokom okolí. Našťastie sa otvárajú nové, netradičné formy hospodárenia, a to je ekoturistika, ktorá zahŕňa

turistiku na vidieku

v tom najširšom zmysle slova. Kým nárast turizmu vo svete je priemerne 4 % ročne, nárast ekoturistiky je až 30 % ročne. Takýto nárast záujmu o pobyty na vidieku, ktorý z hľadiska turistiky smeruje do oblastí s vysokými kultúrnymi a prírodnými hodnotami, môže značne poškodiť krajinu. Preto v štátoch s vyspelým know-how neponechávajú rozvoj vidieckej turistiky a agroturistiky na individuálne snaženie jednotlivo podnikajúcich osôb, ale k vypracovaniu rozvojových programov sa privolávajú odborníci z poľnohospodárstva, hospodárstva, územného rozvoja, životného prostredia, kultúry a ďalších tak, aby sa

dosiahla zhoda

v názore, že konzervácia je základnou súčasťou ekoturistiky. Našťastie, Slovensku zatiaľ podobná skaza nehrozí. Sme totiž marketingovo slabo pripravení na masovú turistiku, obdobnú, ako smeruje v letných mesiacoch do obľúbených prímorských stredísk. Ba čo viac, vôbec nie sme pripravení na individuálnu turistiku, ktorá je typická pre vidiecku turistiku a agroturistiku. Pri realizovaní dotačnej politiky v poľnohospodárstve smerujúcej do agroturistiky sa nedocenila prioritná potreba budovania marketingového centra, ktorá je nenahraditeľná presne tak, ako v prípade poľnohospodárskej produkcie. Čas ukáže, či ďalšou chybou nebolo zotrvanie v dotačnej politike namiesto toho, aby sa hľadali nové možnosti podpory podnikania na dedine cez zmeny v daňovej politike. Napokon Slovenský zväz vidieckeho turizmu a agroturizmu poukazuje na u nás neriešené problémy aj porovnávaním s praxou bežnou v zahraničí. Vidiek si našu pozornosť zaslúži.

Rudolfa Vallová