Dokedy chceme rozhadzovať

Tvorba nového štátneho rozpočtu vyvoláva oprávnené konflikty

Národná rada SR schválila zákon o štátnom rozpočte na rok 2001 s deficitom 37,2 mld. Sk. V roku 2002 vláda stráca dych už „na obrátke“, teda v polovici maratónskej trate. Podľa jej kondície možno konštatovať, že štátnemu rozpočtu na rok 2002 hrozí 50- až 55-miliardový schodok. Taký je totiž jeden zo záverov misie Medzinárodného menového fondu (MMF). Odborníci MMF na záver svojej misie u nás netajili, že ak sa neprijmú opatrenia, inými slovami povedané, ak vláda neprestane rozhadzovať peniaze, schodok verejnej správy dosiahne 5,3 % hrubého domáceho produktu (HDP). A podľa súčasných programov, ktoré vláda v predvolebnom období veľkoryso kladie na kortešačkový stôl vrátane zákonom odsúhlasených miezd a sociálnych dávok, schodok verejnej správy v roku 2003 by mal narásť až na 66 mld. Sk. A tomu zodpovedá 5,7 % HDP. Dzurindov kabinet dobre vie, že medové motúzy môže ponúkať - horký účet už totiž zaplatí niekto iný. Napriek tomu (alebo práve preto) vláda v predvolebnom období míňa viac, ako si je schopná zarobiť. A čo je horšie, sústredí sa na finančné zdroje z jednorazových predajov strategických podnikov a nie na peniaze získavané z reálnej ekonomiky. To však nie je dlhodobo priechodné. Napriek privatizácii bankového sektora za štyri roky vláda nedokázala oživiť príjmovú stránku rozpočtu, teda podnikovú sféru a vôbec ekonomiku Slovenska. Predstavitelia Stredoeurópskeho inštitútu pre ekonomické a sociálne otázky INEKO - Dalibor Roháč, Jozef Vašák a Dušan Zachar - pri hodnotení ekonomických a sociálnych opatrení vlády Mikuláša Dzurindu museli konštatovať, že história sa opakuje: rozpočet bol znovu zostavený na úkor budúcnosti. Filozofia pripravovania rozpočtu nepriniesla zmenu, ktorá by dokázala obmedziť neproduktívnu časť výdavkov. Predstavitelia opozície v parlamente v marcovom návrhu na vyslovenie nedôvery Dzurindovmu kabinetu išli ešte ďalej a hovorili o podstatnom spomalení tempa hospodárskeho rastu. V rokoch 1999 až 2001 to prinieslo ďalšie roztváranie výkonnostných nožníc medzi SR a priemerom Európskej únie. Priamo ľudia blízki podpredsedovi vlády pre ekonomiku Ivanovi Miklošovi vnímajú minulý rok ako obdobie, keď celkový schodok verejných financií (v podstate peniaze, ktoré si vláda a štát vyčlení na svoje trovy) sa pohyboval okolo 4,6 % HDP. Ak máme o vstupe SR do EÚ hovoriť reálne, potrebujeme dosiahnuť 3 % rozpočtového deficitu z HDP. Harmonogram pritom na papieri hovorí, že po roku 2001 malo Slovensko postupne prejsť od vlaňajších 3,9 % cez 3,5 % v tomto roku až k úrovni 3 % v roku 2004. Samotný I. Mikloš už tichšie šíri reči o čarovnej makroekonomickej stabilite. Dnes nám vlieva optimizmus do žíl v tom zmysle, že horšie ako 4,5 % to v tomto roku nebude! Ako však konštatoval minulý týždeň premiér M. Dzurinda, celkový dlh okruhu verejných financií v SR dosahuje 431 mld. Sk oproti 240 mld. Sk v čase nástupu súčasnej koalície k moci. Spomínaná misia MMF taktne poukázala na metodickú chybičku krásy pri zostavovaní štátneho rozpočtu. Vláda do príjmovej stránky neoprávnene započítala príjmy z nedobytných pohľadávok, ktoré predáva Slovenská konsolidačná, a príjmy z predaja licencií. Podľa Miroslava Maxona (HZDS-ĽS) vývoj štátneho rozpočtu sprevádza celý rad podobných nedorozumení, nie jedno, ktoré padlo do oka MMF. Podľa M. Maxona ešte pred mesiacom vláda prezentovala problémy rozpočtu tak, že sa zle odhadla jeho príjmová stránka. Dnes sa dozvedáme, že pes je zakopaný v metodickej chybe. „Metodická chyba nebola len jedna. Prichádza na naše slová, že rozpočet, ktorý NR SR schválila vlani, bol nekvalitný a nekompetentný. Od začiatku volebného obdobia upozorňujeme na to, že rozpočet bol zostavený principiálne zle, lebo boli nedobre odhadnuté príjmové stránky. Ruku na srdce: akoby aj mohli, keď vládu na stodesať percent zamestnáva privatizácia a na ozdravenie transformácie ekonomiky nezostáva čas, chuť ani vôľa.“ M. Maxon sa však zastal ministerstva financií, pretože rozpočet na rok 2002 „obsahoval obrovské množstvo nesprávnych politických rozhodnutí, na ktoré odborní pracovníci ministerstva financií nemali ani nemohli mať vplyv“.

Tibor Bucha