Nikto sa nerodí agresívny

Každý z nás sa podieľa na charaktere detí

Šport spája ľudí, uvoľňuje napätie medzi národmi, je medzinárodný, multikulturálny. Na druhej strane vyvoláva neznášanlivosť, vedie ku konfliktom, je nacionalistický a rasistický. Stali sa športoviská modernými bojiskami rôznych spoločenských, národnostných skupín? Do akej miery provokujú samotní športovci správaním vznik agresivity? Do akej miery sú za to zodpovední tréneri, funkcionári, zástupcovia masmédií, alebo je za to zodpovedný aj niekto iný? Ťažko nájsť jednoznačnú odpoveď. „Násilie je vždy jednoduché – alternatívy sú komplexné a zložité,” charakterizoval tento ľudský nedostatok W. Daume, jeden zo zakladateľov Medzinárodného výboru Fair play UNESCO.

Výsledky v športe majú prioritu. Klasické olympijské heslo „Citius, Altius, Fortius“ stále platí. Ale nesmie to byť víťazstvo za každú cenu, na úkor zdravia, čestnosti a čistoty športu. Takéto víťazstvá sú podvodom aj voči vlastnému výkonu. Vyrásť v športovú osobnosť znamená pochopiť, že prehra nie je životným stroskotaním. „Keď prehrám, musím vedieť pozdraviť súpera, keď idem okolo neho,“ povedal spisovateľ K. Čapek. Kým som ešte donedávna bola predsedníčkou klubu fair play pri SOV, od jeho vzniku bolo našou prvotnou úlohou šírenie myšlienok fair play v ich starom, šľachetnom ponímaní. Šport má predovšetkým výchovný charakter a efekt. Má vychovávať k odvahe, ale aj k rozvážnosti, naučiť ľudí prekonávať prekážky i v živote. Ďalej má vychovávať k sebaovládaniu, k duševnej rovnováhe, k zmyslu pre spravodlivosť. V rámci šírenia princípov ľudskosti a férovosti sme sa predovšetkým zameriavali na deti a mládež. Oni sú veľmi zraniteľní, lebo nemajú také životné skúsenosti, aké majú dospelí a práve preto sa s nimi dá manipulovať. Keď sme sa prednedávnom začali etablovať vo svete, prevzali sme si z neho aj niektoré škodlivé komponenty. Okrem alkoholizmu a nadmerného počtu fajčiarov sa nám začali šíriť rady narkomanov, rapídne sa zvýšil počet násilností, a to najmä u mladeže, ktorá tieto faktory považujú za jeden z prejavov dospelosti.

Neverím, že sa dieťa narodí ako zlý jedinec, nemorálne, so sklonom k brutalite. Napriek tomu každé piate dieťa už v školskom veku má sklon k agresivite. Na vývoj dieťaťa vplýva spoločnosť i okolie. Lenže v prvom rade je to rodina, a to aj vtedy, keď dnešná mladá generácia nepovažuje rodinu za miesto, „kam sa s láskou vracia, ale za miesto, kde môže bývať, kým nemá inú možnosť“.

Predmetom, ale súčasne aj podmetom výchovy je dieťa. Deti chcú byť predovšetkým také, akí sú jeho rodičia. Zvykneme sa s obľubou vyhovárať na vulgárne videotéky, ktoré tvarujú mládež. Niekomu to možno uchlácholí svedomie. Ale deti prijímajú modely správania v prvom rade na príklade rodičov. Rodičia a rodina sú živou prítomnosťou, nielen poldruhahodinový film. Odborníci tvrdia, že ak dieťa nemôže porovnať agresiu z filmu s podobnými podnetmi zo svojho okolia, stráca preňho význam.

Každý žiak, žiačka, študent a študentka v našej republike sa povinne zúčastňujú na hodinách telesnej výchovy. Nepriamo sa dostanú do styku so športom prostredníctvom masmédií alebo ako diváci, mnohí sami športujú. Preto okrem rodičov, školy, kamarátov ich život vo veľkej miere ovplyvní šport. Samozrejme, vplyv telovýchovných jednôt, športových oddielov, organizácií na vývin morálky detí je ohraničený a nemôže nahradiť rodinu a školu. Ako bývalá vrcholová športovkyňa si uvedomujem, že prvoradou úlohou športu nie je a ani nikdy nebude morálna výchova dospievajúcich. No v pozitívnom i negatívnom zmysle môže prispieť k usmerňovaniu ich správania. Je mi jasné, že žiadna fair play organizácia nezmení šport a ani nechce vystupovať ako hlásateľ morálky. No nesmie sa stať alibistickým hnutím. Musí upriamiť pozornosť na problémy, ktoré v dnešnom športe existujú. Musí naznačiť cesty, aby sa šport nestal nástrojom politickej moci a aby komercializmus prestal byť jediným hnacím motorom športu. Na to musí dostať maximálnu prioritu od všetkých, čo podporujú a priamo či nepriamo vplývajú na športovú činnosť detí a mládeže. Fair play sa začína tým, že rešpektujeme písané a nepísané pravidlá športového i spoločenského diania. Akceptujeme prípadné chybné rozhodnutia a v takýchto prípadoch sa riadime princípmi veľkorysosti.

Pred rokmi sme si v klube fair play zvolili za naše symboly usmievajúce sa slniečka, ktoré zožali úspech medzi deťmi. No ony nestačia na dosiahnutie krásnych cieľov, ale ak len jedno dieťa sa opýtalo rodiča, trénera, čo znamenajú tie dve cudzie slová na našich pohľadniciach, skladačkách, pravítkach alebo sa po besede s laureátmi cien fair play zamyslelo nad významom vypočutých slov a podľa toho sa bude správať, už nebola naša snaha zbytočná. Všetci sme zodpovední za fair play a na to nesmieme zabúdať a snažiť sa riadiť slovami nemeckého spisovateľa Liona Feuchtwangera: Kto, keď nie Ty a kedy, keď nie teraz...

Katarína Ráczová

ambasádorka športu, tolerancie a fair play Rady Európy

Katarína Ráczová

Štvornásobná účastníčka OH (semifinalistka v roku 1980, 11. v 1976), strieborná z MS 1978, víťazka SLU 1977. Držiteľka medzinárodného čestného diplomu fair play, hlavnej ceny ČSOV.