Iba hovoriť o tom nestačí

„Ľudskosť sa zo športu vytráca“ - tvrdí Janko Zachara

Fair play - význam toho slova sa voľakedy nepoužíval toľko ako teraz, ale vzťahy medzi športovcami boli priateľskejšie, úprimnejšie. So súpermi pri stretnutí sme sa objímali, kamarátili, ale keď sme sa zišli v ringu, boli sme ozajstní súperi. V tom období bolo na športoviskách viac vzájomnej úcty a ľudskosti, než je dnes. A nepáči sa mi, že sa olympiáda dáva do pozornosti tak, ako keby iných dôležitých a kvalitných súťaží nebolo. Mám pocit, že dnes má cenu iba olympijské zlato,“ zamyslel sa jeden z veľkých rytierov svetového športu Janko Zachara. Počas bohatej boxerskej kariéry získal množstvo medailí z európskych i svetových podujatí. Dodnes je tréner mládeže

„Čestnosť, ideály - sú to nádherné myšlienky, ale neraz som sa presvedčil, že často ide len o krásne slová. A to tak za čias mojej aktívnej činnosti, ako aj teraz. Voľakedy sa o tých ideáloch menej hovorilo, ale viac ste ich zažili. Dnes sa tieto krásne slová sa používajú častejšie a hlučnejšie, lebo je to trend, no s ich dodržiavaním v bežnom živote sú veľké problémy. Pripadá mi to ako osud desatora božích prikázaní. Každý ich pozná, všetci o nich hovoríme, ale keby sme ich aspoň päť dodržiavali, na svete by žili krásni ľudia,“ otvorene priznáva olympijský víťaz v boxe z roku 1956 Janko Zachara. V roku 1948 si vybojoval účasť na OH, no nakoniec zostal doma. Tak ako aj v roku 2000, keď ho najskôr vedenie SOV nominovalo ako hosťa na OH 2000 do Sydney, lenže mu zabudlo oznámiť, že nakoniec nejde. Napriek tomu sa veľmi aktívne zapája do šírenia ideálov športu. Ako jeden z mála športovcov chodí medzi deti na besedy, ale aj s nimi aktívne pracuje a snaží sa im vštepiť aspoň molekulu tých zásad, ktoré jeho priviedli na športový Olymp - poctivý tréning.

„Na besedách nikdy nepropagujem len box. Hovorím o športoch a športovcoch, ktorých som poznal, a ktorí čestným spôsobom dosiahli úspech. Propagujem čistý šport. Keď vidím dnešné súboje vo futbale, hokeji či iných športoch, kde je toľko zákerností, kde vás súper napadne zozadu, je ochotný vám dolámať nohy, len aby ste neboli lepší, žiada sa mi o tom hovoriť. Ani v boxe nepropagujem hrubosť, ktorá tam dominuje, ja som zástancom technického boxu. V zákulisí je veľa nečestnosti, točia sa veľké a nečisté peniaze, spôsoby bojov sú nefér. A nik si neuvedomuje, že peniaze, ktoré sa točia v športe, nikdy dobrého človeka nevychovajú. Ja sa pohybujem medzi mladými ľuďmi, snažím sa im čo-to vštepiť. Ale oni majú dnes iné hodnoty. Im imponuje vulgárnosť, nie sú ochotní toľko veľa a poctivo trénovať, aby boli lepší. Chýba im zdravá ctižiadostivosť, chuť byť lepší a dosiahnuť viac, než je len účasť na vrcholnom podujatí. A sú náchylní siahať po prostriedkoch, ktoré ich nečestne, ale rýchlejšie dostanú k cieľu. Viete, im neimponuje dať si o 15 drepov viacej. Navyše vieme veľmi obratne ospravedlňovať neúspechy. A to tiež nie je správne. Ak mladí športovci počujú v televízii, rádiu či sa dočítajú v novinách za každým dosiahnutým neúspechom iba výhovorku typu - bol som chorý, neviem, prečo sa to stalo. Nemajú sa čoho báť, za nič nemusia niesť zodpovednosť, pocit viny a hanby nepoznajú. Presviedčame ich, že všetko sa dá tolerovať. Nevidia, že za neúspech sa musí niekto verejne zodpovedať či je to už samotný športovec, tréner, alebo funkcionár. Ani toto nemá nič spoločné s morálkou. Ak je niekto dopingový hriešnik, netreba sa ho zastať, ale dať mu patrične najavo, čo si o ňom myslíme. Stále uznávam toho, kto dokáže sebakriticky povedať - súper bol lepší, musím ešte viac na sebe pracovať. Mladí športovci vidia veľa neférovosti aj vo funkcionárskych radoch. A keď sa presvedčia, že tréner voči nim nekoná čestne, že ich podrážajú funkcionári, tak sa nedivme, že ani oni nie sú naklonení správať sa čestne. Často si pretekár povedal svoje, funkcionári ho umlčali, alebo aj dokonca odpísali. To sa robilo za mojej éry a deje sa to i dnes a možno ešte vo väčšej miere, lebo za všetkým sa skrývajú peniaze. Počúvate, že ten bol nominovaný, lebo sa delí lepšie o odmeny s trénerom a vedením ako iní. Alebo tomu zaplatili rodičia ľahší prechod do reprezentácie. Ak chceme dosiahnuť čestnosť a úctu v športe, musíme to robiť na každom poste a nielen o tom hovoriť a žiadať to od iných. Aj samotní rodičia sa musia pričiniť o čestnosť vlastných detí, nechávať to na iných je zbabelosť a pohodlnosť. Pre mňa je veľkým príkladom športovej čestnosti bežec Emil Zátopek. Už jeho športové disciplíny vyžadovali tvrdého chlapa, ktorý je sám voči sebe nekompromisný, ale aj voči športovcom, ale tým čestným spôsobom. Pri jeho osobe môžem bez zaváhania povedať, že v živote i v športe žil fair play. Každý súper mu bol na trati rival, ale po pretekoch to boli priatelia, ktorí sa aj po rokoch uznávali, písali si. A to považujem v športe za najkrajšie. Aj keď s niekým neustále bojujete, vždy ste s ním priatelia. Dnes ktovie, či môžeme hovoriť o vzájomnej úcte medz športovcami. Často jeden druhého slovne napádajú, osočujú sa. Taký vzor čestnosti, ako bol Emil Zátopek, ktovie, či existuje. U nás na Slovensku za takého považujem Julka Tormu. Ten nikdy neudrel slabého súpera. Bol velikán a s každým odboxoval do konca. Nepodceňoval súpera, nechal mu do konca zápasu možnosť prejaviť sa, a to napriek mnohým nepríjemnostiam, ktoré mal s funkcionármi po takýchto zápasoch, lebo mohol knokautovať súpera už v I. kole. On to neurobil, bol v tomto velikán. Prezentoval box nie ako bitku, ale ako krásny chlapský šport, v ktorom aj ten slabší má šancu sa prejaviť. Čestný prístup preniesol aj do trénerskej a funkcionárskej práce. Neraz sa postavil za dobrého pretekára a presadil, že dostal šancu a nedopustil, aby na jeho úkor išiel na MS či OH zbytočný funkcionár. Ak ešte dnes z mladej generácie niektorí vedia či tušia, kto bol Emil Zátopek, o Julkovi asi nikdy nepočuli. A to bol skutočne človek, ktorý nádherným spôsobom a celý svoj život šíril myšlienky fair play bez toho, aby o tom rečnil. On ich presadzoval skutkami,“ dodal Janko Zachara.

Ján Zachara

olympijsky víťaz v boxe (1956)

Držiteľ Čestného diplomu Fair play CIFP UNESCO a hlavnej Ceny fair play ČSOV (1992)