Čo znamená byť v športe fair play

Čo všetko tolerujeme pre úspech? n Etiku a morálku vštepujme najmä deťom

Čo je čestnosť v športe? Otázka, nad ktorou mnohí krútia hlavami a odpoveď sa rodí veľmi ťažko. Je fair play, ak niekto v snahe nesklamať sám seba ani ostatných, ktorí mu verili a investovali do neho, siahne po prostriedkoch, ktoré sú síce zakázané, ale pomôžu mu splniť túžby vlastné i iných? Lenže ako k tomu prídu športovci, ktorí sa o dobrý výkon snažili len vlastnou drinou a zostali pod stupňami víťazov pre dopingových hriešnikov? Je spravodlivé trestať iba prichytených dopujúcich športovcov, keď sa verejne vie, že nie všetky zakázané podporné preparáty sa dajú dokázať? Je správne, ak sa na štart postavia súperi, ktorí majú rozdielne možnosti v príprave, spôsobené nesolventnosťou? Nie je to nefér, ak sa jedna medaila, podujatie povyšuje nad ostatné, často kvalitnejšie? Je to spravodlivé, ak svet zatratí športovca, ktorému nevyjdú iba jediné preteky? Ako sa môžeme radovať z úspechu tímu, ktorý víťazstvo dosiahol po tom, čo fyzicky zlikvidoval súperovi najlepšieho hráča? Môžu nás tešiť prvenstvá, za ktoré športovec zaplatí vlastným životom?

Šport má veľa pozitívneho - je jedným zo zdravých spôsobov, ako odbúrať stres u ľudí, relaxovať, zabaviť sa, naučiť sa súperiť. To, čo sa naučíme v športe, prenesieme si i do bežného života. Lenže dnes sa do športu dostalo množstvo prvkov, ktoré utláčajú šľachetné vlastnosti do úzadia. Komercionalizácia sa postarala o prehodnotenie hodnôt a ľudstvo akosi pristúpilo na rôzne tzv. dovolené porušovania pravidiel s cieľom získať športový úspech. Je alarmujúce, ak odborníci dokážu, že až 40 % dnešných športovcov je ochotných, ak by im to okolnosti dovoľovali, siahnuť po nedovolených prostriedkoch, len aby získali úspech. Desať percent sa priznalo, že by ich určite zobrali, len aby získali zlatú olympijskú medailu. Je zarážajúce, ak výskumy jedného z najuznávanejších profesorov v tejto oblasti J. Slepičku hovoria, že iba 8 % trénerov vždy reaguje a upozorňuje na porušenie pravidiel. Nikdy tak nerobia 3 % trénerov, občas to urobí 12 % a väčšinou reaguje asi 47 % trénerov. Ako potom môžeme očakávať od športovca, že sa on bude správať čestne?

Hovorí sa o tom, že športovec má byť pre deti vzorom. Avšak aký príklad dávajú športovci, ktorí pijú, podvádzajú, užívajú drogy, či sú prichytení, že dopovali. Je veľa olympijských medailistov, majstrov sveta, ktorých mládež zbožňuje a pritom by mali byť mementom. Spomeňme rakúskeho skokana na lyžiach Goldbergera, ktorý po dosiahnutí najväčších úspechov sa začal zabávať po baroch, bol prichytený s kokaínom, ale mládež ho zbožňovala. Môžeme povedať trebárs mladému hokejistovi, buď taký tvrdý, ako je bostonský hráč K. McLaren, ktorý spôsobil R. Zedníkovi niekoľko zlomenín a otras mozgu? A pritom on si plnil iba povinnosti. Je pre deti vzorom skvelý basketbalista Rodman, ktorý má neustále aféry či Magic Johnson, ktorý má AIDS, a to asi preto, že nežil počestným životom? Prečo sa svet zaujíma a je ochotný zaplatiť desaťmiliónové sumy za to, aby boxoval Tyson, ktorý je násilnícky a už bol aj väznený? Ako môžeme učiť mládež, že má dodržiavať bezpečnosť na cestách, keď jazdec F1 R. Schumacher už zaplatil nejednu vysokú pokutu za rýchlu jazdu? Príkladov by bolo neúrekom. Samozrejme, je i tých pozitívnych. Lenže o tých sa akosi veľa nehovorí, pre médiá nie sú „ziskoví“.

V súčasnosti si predovšetkým Medzinárodný olympijsky výbor vytýčil presadzovanie myšlienok fair play. Bol donútený okolnosťami, najmä potom, čo sa na verejnosť prevalili nefér praktiky samotných členov MOV, ale aj po nespočetných dopingových odhaleniach, brutalite na športoviskách a okatej nečestnosti. A tak sa v olympijskej charte objavuje bod, ktorý hovorí o presadzovaní čestnosti. U nás by sa o presadzovanie a šírenie fair play mal starať predovšetkým Slovenský olympijsky výbor. Úlohou národných olympijských výborov je predovšetkým šíriť a presadzovať myšlienky o olympizme a čestnom spôsobe dosiahnutia úspechov. No deje sa tak? Vidieť to na našich športoviskách? Staráme sa o našu mládež? Učíme ju, kto bol u nás čestný, kto podvádzal? O čosi sa nedávno pokúšal klub fair play pri SOV. No nenašiel pochopenie a podporu vo vedení SOV, a tak aby ideály tohto klubu neboli pošliapané, uvoľnil cestu pre prácu iným. Dnes zo strany SOV počuť len to, ako treba pripravovať športovcov pre olympiády a koľko by im na to mal dať štát. No ich prioritná úloha je niekde v úzadí. Navyše mnohé aféry okolo činnosti vo vnútri tejto organizácie sa tiež nestarajú o presadzovanie myšlienok fair play v praxi.

Lenže fair play v športe nie je len záležitosťou SOV. Je záležitosťou predovšetkým nás všetkých - aktívnych či pasívnych milovníkov športu. Ak sa všetci nezapojíme do očisty športu, ťažko ju dosiahneme. Ako povedal profesor J. Slepička: „Etické a morálne normy musia byť predkladané najmä v začiatku športovej kariéry ako systém očakávania a nátlaku. Od detstva si vytvárame najrôznejšie postoje k tréningu, spoluhráčom i súperom, trénerom, divákom, zariadeniam, oblečeniu. Postoje odzrkadľujú, ako osobnosť reaguje na vnútorné podnety. Najlepšou cestou výchovy je preto prezentácia športových vzorov z najbližšieho okolia, ktorých hodnotový systém, etické normy, postoje a reakcie môžu postupne prerásť v súčasť osobnosti začínajúceho športovca. Ak to neurobíme v nižších vekových kategóriách, nemožno očakávať, že etické normy u dospelých budú na tej úrovni, aby sa stali základom zmyslu pre fair play.“

Citát

„Cieľom olympijského hnutia je prispievať k budovaniu mierového a lepšieho sveta výchovou mládeže prostredníctvom športu, vykonávanom bez akejkoľvek diskriminácie a v olympijskom duchu, spojením vzájomného porozumenia, priateľstva, solidarity a v duchu fair play.“

Olympijská charta