Izrael silnejší ako celý svet?

Zdá sa, že nie každý nesie zodpovednosť za odmietnutie

Spravodlivosť dostala po prstoch. Nikto nečakal, že v ľudsky zdevastovanom utečeneckom tábore Džanín sa nájdu dôkazy o vine len jednej strany. Nikto nečakal, že tam vraždila len izraelská armáda. Každý predpokladal, že ku „krvavej popularite“ prispeli aj protiizraelské hnutia. Vo vojne sa zabíja a často bezhlavo. Je však pravdou, že padlo veľmi veľa civilistov. Že to bola masakra, ktorá by za iných okolností znamenala prinajmenšom dôvod na tvrdý zásah medzinárodného spoločenstva, pretože znamenala pošliapanie najzákladnejších ľudských hodnôt a najprimitívnejších pravidiel vojny, nehovoriac o výsmechu medzinárodných noriem. Je to však Džanín, kde zatiaľ nikto nevie, koľko Palestínčanov pod troskami ukryl a akým spôsobom. Preto sa OSN rozhodla pre vyslanie komisie.

Podľa denníka Süddeutsche Zeitung však teraz autorita generálneho tajomníka najvyššej svetovej ustanovizne K. Annana bledne. Mala by z čoho, keďže hlavný podozrivý z masakry a člen OSN nielenže doteraz posielal odkazy, prečo nemôže splniť dve naposledy prijaté záväzné rezolúcie BR OSN, ale najnovšie nesúhlasí s vpustením komisie, resp. s jej cieľmi. Lenže nie je pravdou, že by autorita bledla pre zaujatosť proti Izraelu. Komisia bola garantovaná zo strany účasti Spojených štátov, ktorým rozhodne takáto zaujatosť nie je blízka. „USA a zástupcovia ostatných krajín, zastúpených v Bezpečnostnej rade OSN, urobili všetko, čo bolo v ich silách na dosiahnutie dohody s Izraelom v otázke spomenutej misie. Washington je preto hlboko sklamaný neúspechom vytrvalej snahy zástupcov medzinárodného spoločenstva.“ (Hovorca Národnej bezpečnostnej rady Bieleho domu Sean McCormack.) Chyba je teda niekde inde.

Autorita OSN bledne pre to, že člen, ktorý prijal dobrovoľne svoje záväzky, sa snaží byť imúnny voči povinnostiam. Až sa zdá, ak by sme to doviedli do absurdity, že Izrael je silnejší ako celý svet. Táto absurdita totiž pramení z toho, že v minulosti sme tu mali niekoľko plastických príkladov, ktoré vytvorili až precedens. Spomeňme len dva z nich. Prenesme sa v pamäti na začiatok kosovského konfliktu, keď srbská armáda na základe indícií a záznamoch o teroristickej aktivite členov rodiny Jašari prepadla ich dom a 15 jej členov postrieľala. Nie všetci z rodiny boli teroristami, takže padli aj civilisti. Silná mediálna publicita viedla k tlaku na Miloševiča, čo po prvý raz vyústilo do krízy s medzinárodným spoločenstvom a k rozhodnutiu zinternacionalizovať celý prípad. Aj neskôr na jeseň v roku 1998 Miloševič zažehnal bombardovanie len pre súhlas (na poslednú chvíľu) so vstupom pozorovateľov OBSE do Kosova. Podobné, aj keď, pravda, v tomto prípade skôr v teoretickej rovine je aj vyhlásenie USA z februára 1998, že „medzinárodné spoločenstvo nebude tolerovať iracké obštrukcie v súvislosti s prácou zbrojných inšpektorov. Irak nemôže diktovať podmienky, kto bude tvoriť inšpekciu“. Vtedajší Púštny hrom bol odpoveďou za nevpustenie niektorých inšpektorov do krajiny (nechajme bokom fakt, že sa neskôr zistilo, že pod habitom OSN zopár z nich skutočne vykonávalo špionáž v prospech USA). Základom tvrdého prístupu boli v oboch spomenutých prípadoch „obavy z ohrozovania záujmov a bezpečnosti USA, ako aj bezpečnosti ich spojencov“ (Biely dom). Po 11. septembri teda logicky opäť zosilnela rétorika Washingtonu o použití vojenskej sily v prípade, ak Irak nevpustí do krajiny zbrojných inšpektorov, ktorých vyhostil v roku 1998. Legálnosť akéhokoľvek útoku proti Iraku by podľa britského ministra obrany G. Hoona bola „ospravedlniteľná nedodržiavaním predchádzajúcich rezolúcií OSN zo strany Iraku“.

V oboch týchto prípadoch Spojené štáty pomohli k autorite OSN, resp. k jej „presvedčovacej“ taktike. V prípade Izraela zrejme zatiaľ záujem o „presvedčovanie“ chýba. Aj keď je pravdou, že v tomto prípade určite nejde o „ohrozovanie záujmov a bezpečnosti USA a ich spojencov“, právo a medzinárodná autorita by platiť mali. A určite by nemalo platiť R. Cooperovo (britský diplomat): „Medzi sebou postupujeme na základe zákonov a otvorenej bezpečnostnej spolupráce. Keď však máme do činenia s primitívnejšími štátmi, musíme sa utiekať k drsnejším metódam zo skoršej éry, totiž k sile, prvému úderu, klamom.“

Slávka Blazseková