Žeby to pán Moore netušil?

V zásuvke som našiel starý prenosný počítač. Má jeden z prvých 16-bitových procesorov a smiešnych 128 KB operačnej pamäte. Hneď som si premietol celý vývoj tejto techniky. Od stredoškolských čias za péemdéčkom až po dnešný desktop.

Pán Moore v polovici šesťdesiatych rokov vyslovil hypotézu, že výkon čipov v počítačoch sa každých osemnásť mesiacov zdvojnásobí. Po uvedení prvého mikroprocesora na trh sa táto vizionárska myšlienka potvrdila.

A tak sa skoro denne stretávame s novými modelmi počítačov s výkonnejšími procesormi, väčšou operačnou pamäťou a pevnými diskami. Výpočtový výkon astronomicky narástol.

Čo však pán Moore zrejme nepredpokladal, je paralelný nárast požiadaviek softvéru na hardvér. Nové počítačové programy sú stále väčšie a väčšie, na pevnom disku zaberajú čoraz viac miesta. A napriek tomu, že máme výkonnejšie procesory, ich možnosti využívame len nepatrne. Najviac je namáhaná operačná pamäť a pevný disk. V bežných kancelárskych (ale aj iných) programoch sa nachádzajú rôzne zbytočnosti, ktoré minimálne zvyšujú úžitkovú hodnotu týchto produktov, ale maximálne zaťažujú náš počítač. Stačí sa napríklad pozrieť na vreckové počítače, ktoré takisto obsahujú kancelárske programy, s podobnou funkcionalitou. Ich veľkosť sa však nepočíta v desiatkach megabytov. Sú okresané od nepoužívaných funkcií, od „supergrafických hračičiek“.

A tak papierovo výkonnejšie „stroje“ subjektívne nie sú rýchlejšie. Asi je to daň dnešnej multimediálnej éry. Žeby to pán Moore netušil?

Juraj Zvalo