Pracovná migrácia je už tu

Pod vplyvom rodiny sa Slováci neradi sťahujú za prácou

Vychádzajúc z rôznych prieskumov je zrejmé, že v Slovenskej republike nie sú obyvatelia príliš ochotní meniť miesto svojho bydliska kvôli práci. Preto musí SR hľadať spôsob, ako presadiť, aby zamestnanci počas svojho produktívneho života niekoľkokrát dobrovoľne menili svoje bydlisko i zamestnávateľa. Malý záujem Slovákov o sťahovanie za prácou je daný psychologicky, zhodujú sa odborníci. Ani v histórii, okrem stavebných sezónnych robotníkov a drotárov v dávnej minulosti, sme na to neboli zvyknutí. Tradíciou je naopak dlhoročná vernosť firme, v minulom režime i spoločensky odmeňovaná. Navyše treba rátať aj so špecifickým slovenským faktorom, totiž dvojzložkovou mzdou. Slovenská rodina je zvyknutá na príjem dvoch osôb - muža a ženy. Jeden príjem totiž rodinu ani neuživí. Problém neodstráni ani deregulácia nájomného či minimálna podpora v nezamestnanosti. Deregulácia znamená jednoznačne zvýšenie nájomného. Pokiaľ by sa sťahovala rodina do miesta, kde by našiel prácu iba jeden člen rodiny, musela by pritom platiť vyššie nájomné, celá akcia by bola z pohľadu rodinnej kasy nezmyselná. Navyše, iba samotné sťahovanie na vzdialenosť 120 kilometrov predstavuje náklady pohybujúce sa nad 15-tisíc korún.

Na pohyb za prácou sa treba pripravovať. Stále postupujúca privatizácia bytového fondu donútila občanov kupovať si byty. Popri sťahovaní by teda museli buď platiť dva nájmy, alebo vlastný byt prenajímať. Čo však robiť s obsadeným bytom, keď prácu stratím v novom bydlisku a musím sa narýchlo vracať? Ochotu sťahovať sa za prácou nepodporuje ani súčasný neutešený stav pri snahe za prácou iba dochádzať. Kto je ochotný dochádzať za prácou, môže tak urobiť iba vtedy, keď jeho príjem prekročí dvadsaťtisíc korún. Rozhodnutie EÚ na niekoľko rokov obmedziť možnosť pracovať občanom novo pridružených členských krajín v EÚ vyvolalo aj v Slovenskej republike, asi tak u 150-tisíc záujemcov o prácu v cudzine, vlnu nevôle. Priznajme si, že skutočné uplatnenie by však v krajinách EÚ našlo iba niekoľko desiatok tisícov pracovníkov, predovšetkým jazykovo pripravených odborníkov. Predstava robotníka prespávajúceho v maringotke, bez platenia sociálneho poistenia, ktorý zarobí „balík“ na výmennom kurze a potom sa vracia domov, pochopiteľne nezapadá do plánov Európskej komisie.

Pohyb pracovných síl je pritom považovaný za zdroj dynamiky hospodárskeho rastu a prostriedok pre zníženie nezamestnanosti. Nechuť k migrácii za prácou nie je však typickým znakom iba Slovákov. V roku 2000 sa iba 225-tisíc ľudí presťahovalo za prácou do iného členského štátu, čo je sotva 0,1 percenta obyvateľov EÚ. Ešte nižší podiel predstavuje sťahovanie za prácou v Slovenskej republike. Európska komisia preto nedávno schválila návrh rozsiahleho programu, ktorého cieľom je podnietiť profesijnú i zemepisnú mobilitu pracovných síl. Jeho najkonkrétnejším prejavom sa má stať karta nemocenského poistenia platná vo všetkých krajinách EÚ od roku 2005, rovnako ako plný nárok na prevod dôchodkov z jednej krajiny do druhej, či uznávanie kvalifikácií prostredníctvom profesijného preukazu. Pohyb pracovníkov je najslabším článkom v reťazci štyroch slobôd Európskej únie (voľný pohyb tovaru, kapitálu, služieb a ľudí), potvrdzujú odborníci. Hospodársky tlak si pohyb pracovných síl skôr či neskôr aj tak vynúti. Z tohto pohľadu je budovanie diaľnic či železničných koridorov, ale i zvyšovanie miezd jediným správnym krokom.

Eleonóra Bujačková