Kto sa odštátnil, skrachoval

Domáci pôdohospodársky výskum je nenahraditeľný

Výskumníci sú poctivejší ako politici, lebo najprv všetko vyskúšajú na myšiach... Za touto vetou sa neskrýva len vedecká pravda, ale aj irónia z nedostatočne ohodnotenej, hoci neraz medzinárodne vysoko uznávanej práce našich vedcov. A možno aj narážka, že i ľudia sa nedobrovoľne ocitajú v pozícii podobajúcej sa laboratórnym podmienkam. Vyslovil ju počas našej návštevy riaditeľ Výskumného ústavu živočíšnej výroby (VÚŽV) v Nitre prof. Ladislav Hetényi, PhD. Jeho názory na poľnohospodársku vedu a prax môžu niekoho nahnevať, iného potešiť, lebo vychádza z odborných poznatkov a nie z politických pohnútok. Napriek tomu, že je výskumník, tvrdí, že veda nie je najväčším problémom rezortu pôdohospodárstva. Za mimoriadne ťažkú označuje najmä predvstupovú integračnú kapitolu. Chodil na rokovania do Bruselu a hovorí, že ide o ťažké veci. „Nikto nás na to nepripravoval. Každý, kto je zo Slovenska v Bruseli dobrý, musel si veci naštudovať, tvrdo odmakať, lebo štát sa o našich vyjednávačov centrálne nepostaral.“ Podľa neho v Európe je

prebytok potravín

a nechcú, aby do nej prišli ďalší so svojou produkciou. „Tento problém je však akoby pod európskym dáždnikom. Je tu však ďalší, globálny dáždnik. Vyzerá to tak, že USA sa rozhodli masívne podporovať poľnohospodárov a Európe vykrútia krk. Predvstupová pozícia sa komplikuje aj tlakom USA a EÚ začína mať svoje problémy.“ Napriek tomu jeho pohľad na úniu hovorí, že ide o jediný trh, ktorý na kontinente funguje. Otvoria sa ním nové možnosti a L. Hetényi je presvedčený, že slovenské produkty sú kvalitné, presadia sa, ale čo prekáža, je zaostávajúci marketing. „Akadémiu vied absolútne nezaujíma, čo sme v ústave urobili. Zaujíma ich, v akých časopisoch sme publikovali výsledky. Podstatne lepšie však chápem potreby ministerstva pôdohospodárstva. Nemal by som to tak hovoriť, ale jeden minister mi raz povedal, že z impakt faktoru (miera citovania vlastných vedeckých poznatkov v článkoch iných autorov) sa ešte žiadna krava nenažrala. To sú

dva extrémy

nášho hodnotenia. Považujem však za česť, keď nás zoberú do svetového časopisu, ale na druhej strane, čo má z toho náš sedliak pri Brezne?“ Podľa riaditeľa VÚŽV Slovensko je povinné prispievať, ako štát s vysokovzdelaným obyvateľstvom, do fondu svetového poznania a nemôžeme sa dostať do situácie, že budeme len prekladať zahraničnú literatúru. „Nie sme zakomplexovaní, máme veľmi dobré výsledky,“ hovorí ďalej L. Hetényi, ktorý vo svojich brandžových funkciách pracoval aj s programami pre Nemcov a Francúzov. „V ničom sa nelíšili, až na finančné objemy, ktoré sa na výskum dávajú tam a u nás. Ani z genetického riadenia reprodukcie a génových techník nemám zlý pocit. Robí sa to u nás pod

etickou kontrolou,

pričom ľudské genómy sa nepoužívajú. Ľudí totiž vôbec nevyrušuje, že napríklad inzulín dostávajú z takýchto zvierat.“ Profesora sme sa opýtali, aký má postoj k privatizácii výskumných inštitúcií. „Tie, ktoré sa odštátnili, skrachovali. Nepoznám v poľnohospodárstve postsocialistických krajín súkromnú výskumnú organizáciu, ktorá by fungovala. Pol roka mali síce štátne zákazky, potom predávali pivo, následne košele a dnes už nie sú. U nás je snaha zachovať rezortný výskum, lebo je neopakovateľný. Ale výskum znamená robiť niečo, čo ešte nebolo robené alebo robiť niečo, v čom nie je zaručený výsledok. To vôbec nie je pre organizáciu, ktorá z toho má žiť. Veď to, čo platí napríklad v urológii v Rakúsku, platí aj na Slovensku, ale to, čo platí v poľnohospodárstve u nás, nemusí nutne platiť u nich. Náš rezort má výnimočné postavenie dané prírodou. Na Slovensku dokonca

to isté neplatí

ani v rámci jednotlivých regiónov. To, čo je pravda v Nitre, nie je pravda na strednom Slovensku. Národný poľnohospodársky výskum by mal preto existovať práve z dôvodov špecifík štátu - klimatických, pôdnych, historických, ale aj sociálnych a kultúrnych.“ Ako uviedol, rezort pôdohospodárstva je u nás jediný, ktorý si výskum nerozhádzal. Vlastný výskum malo zdravotníctvo, hospodárstvo atď. „Veľmi ľahko sa ho vzdali, lebo sa ulakomili na budovy a technologické zariadenia, ktoré sa dali lacno kúpiť.“ Na otázku o efektívnosti využívania financií vo výskume hovorí, že si nevie ani len predstaviť, aby vymyslel nejaký podfuk a žmýkal finančne štát. „To nemôže fungovať. Veď publikujem a kolegovia vo svete ma sledujú.” Pripomína, že o poľnohospodárskom výskume sa hovorí ako o drahom. A hneď vysvetlil, čím to je. Akadémia vied a univerzity majú inštitucionálne zdroje. To znamená, že na 80 % majú kryté výdavky. Keď akadémia alebo škola dostane výskumnú úlohu, tak sa financie na ňu pridajú k štátnym zdrojom ako šľahačka na kávu. My, keď dostaneme úlohu, tak do jej financovania musím zarátať mzdy, odvody, réžiu...“ Podľa neho

reálna cena

úlohy je cena, do ktorej sa zarátajú všetky výdavky. Profesorovi L. Hetényimu sa nepáči, keď sa v poľnohospodárstve prezentujú krajne ľavicové alebo krajne pravicové formy riešenia, lebo tie sú spolitizované a nie sú reálne. „Vždy sa pri nich šliape voľačí chodník,“ dodáva. Ako riaditeľa ústavu ho v minulosti pozvali viaceré politické strany na svoje snemy. Bol na rokovaní dnes už neexistujúcej VPN, ale aj KDH, SNS či SDĽ. Všade sa zúčastnil len ako odborník. „Niektorí veru poriadne zmiatli ľudí. Poznal som jedného učiteľa v penzii, ktorý hovoril, ako sa teší, že prišla táto doba. Z povaly som si zniesol pluh, čo som schoval pred boľševikmi. Viete, aké to bude fajn, keď si budem orať?“ povedal mi. Nechal som ho v tom, len som si pomyslel, či budú aj jeho deti v tejto činnosti pokračovať. Budú ochotné drieť? KDH som povedal, že vyháňajú ľudí späť na stromy. Mali v poľnohospodárstve dobré myšlienky, ale nedotiahnuté. V SDĽ bol

druhý extrém,

že jediný recept na všetko videli v družstevníctve. Dnes asi 70 % výmery pôdy sa obhospodaruje družstevnou formou hospodárenia. Nedá sa to však robiť nejakým donucovaním. V poľnohospodárstve ide o veľmi podobné podnikanie, ako je iné, len je to v otvorených prírodných podmienkach. A to je podstatné. Presadzovať niečo len preto, že ide o veľkovýrobu, a preto by to malo byť dobré, nie je pravda. Nie je predsa možné, aby sa v Kežmarku ktosi pokúšal o koncentrovaný veľkochov dobytka. Je veľmi dobré, že sa centrálna moc rozdeľuje do regiónov, aspoň v nich budú opatrnejší, keď pocítia konkrétne dosahy“ hovorí profesor L. Hetényi.

Vladimír Turanský