Priateľské listy do Bieleho domu (3)

V piatok 24. mája, ktorý bol stým dňom od Piateho valného zhromaždenia Hospodárskeho klubu (NEF), sme začali uverejňovať myšlienky jeho členov na adresu Spojených štátov, prezidenta G. W. Busha a jeho administratívy. Tam sa vyrojili ako ohlas na obsah výročnej správy, aj tie o vzájomných slovensko-amerických reláciách a osobných kontaktoch, a preto im Hd vytvoril priestor. Po zverejnení všetkých došlých ohlasov budú doručené ako najdlhší list hlave iného štátu o tom, čím je blízky a podnetný pre jeho priateľov v centrálnej Európe. Dnes ponúkame názory Ferdinanda Devínskeho, rektora Univerzity Komenského v Bratislave.

Ako vnímate pozíciu Spojených štátov vo svetovej politike?

F. Devínsky: Už Churchill pred 50 rokmi varoval pred situáciou, ktorá by vznikla, ak by sa Amerika vzdala svojho vplyvu na Európu. Aj keď mnohým európskym politikom prekáža dominantné postavenie USA na svetovej politickej scéne, je to realita, ktorej Európa vďačí za bezpečnosť a za stabilitu demokracie na kontinente.

Ktoré zahraničné akty administratívy prezidenta Spojených štátov G. W. Busha si ceníte najväčšmi a prečo?

F. Devínsky: Celkom iste podpis zmluvy o znížení počtu nukleárnych hlavíc a podpis dohody medzi NATO a Ruskom. Tieto dohody jednak znižujú nebezpečenstvo hoci aj náhodných konfliktov a súčasne včleňujú Rusko do spoločnej zodpovednosti za chod a vývoj tohto sveta. Veľmi vysoko si cením tiež medzinárodnú politickú stratégiu, ktorou administratíva prezidenta Spojených štátov G. W. Busha reagovala na vlaňajšie teroristické útoky na New York a Washington a následné úsilie USA o celosvetovú protiteroristickú koalíciu. To, že USA neprestajne iniciujú a koordinujú medzinárodné aktivity v boji proti terorizmu, považujem za nesmierne dôležité, a to z hľadiska budúcej bezpečnosti všetkých svetových kontinentov, nielen amerického a európskeho. Napokon tieto aktivity boli tiež impulzom k pozitívnemu zblíženiu USA a Ruska.

Čo je najdôležitejšie, respektíve najzaujímavejšie v slovensko-amerických reláciách z minulosti, dnes a v budúcnosti?

F. Devínsky: Pre mňa je najdôležitejší pocit, že dohodnuté veci platia a že sa hrá podľa dohodnutých pravidiel, ktoré sa nemenia poza chrbát partnera. Častým terčom našich politikov, ale aj zdrojom nevraživosti istej časti občanov v slovensko-amerických vzťahoch bola a je otvorenosť a odvaha amerických diplomatov nahlas pomenovať javy pravým menom. Spomínam si na amerického veľvyslanca Ralpha Johnsona, ktorý ukončil svoju diplomatickú misiu v SR v roku 1999, a viackrát jasne a zreteľne tlmočil názor americkej vlády na vtedajšie smerovanie slovenskej politiky a stupeň demokracie u nás. Zožal za to nemálo kritiky. Výstrahy pred prejavmi nedemokratickosti nepovažujem, na rozdiel od časti našej politickej reprezentácie, za zasahovanie do vnútorných záležitostí, za akt znevažujúci našu krajinu. Keď chceme byť súčasťou demokratického európskeho celku, musíme akceptovať a naučiť sa hrať podľa existujúcich pravidiel. Žltá karta vo futbale varuje, červená vylučuje z hry. Podobne sa hrá i v politike.

Spravidla vzťahy medzi konkrétnymi osobami sú najdôležitejšie pre vzájomné pochopenie sa ich domovských štátov. Máte taký príklad zo svojho života?

F. Devínsky: Veľa príkladov, hlavne z akademickej komunity, keď najmä v období po roku 1989 sa kontakty otvorili aj na personálnej báze a práve vzájomné stretnutia a diskusie veľmi rýchlo rozptýlili predstavu o zaostalej a nekultivovanej krajine, za ktorú nás mnohí pokladali. Na druhej strane došlo u nás u mnohých celkom iste aj k zmene názoru na to, že Západ je raj, kde všetko ide akosi bezbolestne, ľahko a v pohode.