Vojnové zahusťovanie hranice

India aj Pakistan chcú vraj mier, ale strácajú trpezlivosť

Ako málo stačí na nevraživosť. A ako málo stačí, aby sa táto nevraživosť zmenila na horúce peklo, kde sa obete vyberať nebudú. India a Pakistan balansujú už pár týždňov nad novým okrajom tej istej priepasti vojny, starej už niekoľko desaťročí. Akoby sa zdalo, že sa len presúvajú a obaja hľadajú záchytný bod, ktorý by pod ich nohou zostal pevný, kým rivala by poslal do hlbočiny nukleárneho zverstva. Lebo pravdou je, že provokujúcimi atentátmi na jednej aj druhej strane sa prejav nesympatií neskončí. Ani ten najnovší, keď neznámi útočníci zaútočili na indický policajný tábor.

Obe krajiny majú atómové zbrane, neviaže ich žiadna doktrína o zákaze či výpočte možností ich použitia, a ony samy sa nebránia myšlienke použiť ich. Posledné správy o zoskupení takmer milióna vojakov na spoločných hraniciach, dokonca ich zahusťovania ďalšími posilami, vyprovokovali nielen diplomaciu západného sveta na väčšiu aktivitu, pokiaľ ide o možnosti urovnania konfliktu, ale aj na to prozaickejšie - na útek. Vláda USA už pripravuje plány na hromadnú evakuáciu asi 64 000 Američanov z oboch krajín - Indie aj Pakistanu. Ide tak o vojakov, ako aj civilistov. Správy z amerických zdrojov totiž už skôr informovali, že v prípade nukleárneho útoku by boli tamojší občania USA vystavení nebezpečenstvu prvého stupňa. Tomu by boli, samozrejme, bez rozdielu vystavení všetci kombatanti i nekombatanti. Takže evakuácii sa určite nebudú brániť ani ďalšie krajiny, ktoré majú v oblasti občanov.

Otázka však skôr stojí, či obe krajiny naozaj zájdu až tak ďaleko, že si vzájomne ukážu jadrové svaly. A hoci západná tlač sa už preteká s najrôznejšími overenými či predpokladanými scenármi možných postupov, treba sa zamyslieť aj nad tým, či konferencia za účasti USA, Ruska, Veľkej Británii alebo Japonska, ktoré ponúklo sprostredkovacie možnosti, by tiež niečo vyriešila. Spor o Kašmír sa vedie od roku 1947, súčasné vyhrotenie trvá od decembra minulého roka a najnovšie prestrelky od začiatku mája, po útoku separatistov na indický vojenský tábor. Udalosti z tohto týždňa dotujú titulky a obsah pod nimi najrôznejšími výbuchmi a atentátmi. Udržiavanie nevraživosti je najzaručenejší spôsob ospravedlnenia väčšieho konfliktu. A správy o sťahovaní vojakov a civilistov psychózu strachu len posilňujú.

Pre Spojené štáty, bojujúce proti zvyškom teroristických skupín v oblasti, sú vzájomné vyjadrenia najvyšších predstaviteľov Indie a Pakistanu, že konflikt nechcú, ale prechádza ich trpezlivosť, neuspokojivé. Ešte neuspokojivejšie je vyjadrenie pakistanského prezidenta P. Mušarráfa, že zvažuje stiahnutie časti jednotiek z afganskej hranice pre posilnenie napätej hranice s Indiou, ak „napätie ostane také vysoké ako teraz“. Tým totiž západná hranica, kam zvyšky teroristov utiekli, ostáva nechránená. Začiatkom júna (6. - 7.) sa preto do oblasti chystá námestník ministra zahraničných vecí USA R. Armitage. Rusko a Japonsko ponúklo sprostredkovateľské služby. Lenže celé úsilie bude značne zbytočné, kým generál Mušarráf a jeho indický kolega premiér A. B. Vádžpéjí budú odmietať spoločne si sadnúť za rokovací stôl. Palestínsko-izraelské stretnutia sú dostatočným príkladom neúspechu takýchto diplomatických „odkazov“ cez tretie, aj keď medzinárodne uznávané mocnosti. A tu niekde sa dá vyriešiť konflikt. Plusom je to, že obe krajiny sa vyhrážajú útokom už dlhšie, ale obe si zrejme (aspoň čiastočne) následky uvedomujú. Aj medzinárodného postihu. V konflikte zatiaľ nik nepreferuje oprávnenosť ktorejkoľvek strany k jej postupu. Okrem toho Mušarráf v posolstve Vádžpéjímu prisľúbil zastaviť cezhraničný terorizmus. Mínusom je to, že ak sa riešenie otázky bude naťahovať, trpezlivosť skutočne môže povoliť. Nervy sú nevyspytateľné.

Slávka Blazseková