Dominuje rozpredaj republiky

Príťažlivosť investičných lokalít sa zrejme netýka Slovenska

Atraktivita transformujúcich sa krajín sa čoraz viac zvyšuje. Podľa denníka Neue Zürcher Zeitung je to podmienené zvýšenou príťažlivosťou bývalých komunistických krajín v očiach západných investorov. Ponúkajú politickú stabilitu a fungujúcu infraštruktúru - avšak (zatiaľ) za nižšie náklady na mzdy a menšie daňové zaťaženie. Dokladá to Európsky investičný monitor na rok 2002 (European Investor Monitor - 2002 Report) z dielne globálne operujúcej ekonomicko-konzultantskej firmy Ernst & Young. Jej experti identifikovali vlani na starom kontinente dovedna 1974 investičných projektov. Vytvorili, presnejšie povedané zabezpečili jestvovanie približne 340-tisíc pracovných miest, čo predstavuje oproti roku 2000 pokles o 9 %. V Európskom investičnom monitore sa konštatuje, že s výnimkou Poľska (zaznamenalo pokles zahraničných investícií o 42 %) Bulharsko, Chorvátsko, ČR, Maďarsko, Rumunsko, Rusko, Turecko a pobaltské štáty si vlani zlepšili pozíciu oproti roku 2000 v počte investičných projektov i v podiele na celkovom európskom trhu s investíciami. O Slovensku sa však v tomto kontexte nehovorí. V tabuľke 20 najpríťažlivejších investičných lokalít podľa štúdie Ernst & Young nie je nijaká slovenská lokalita. Najpríťažlivejším investičným regiónom zostal v roku 2001 Londýn a jeho okolie (tzv. Veľký Londýn). Na druhé miesto sa z tretieho prebojovalo španielske Katalánsko, ktoré si vymenilo pozíciu s Parížom a okolím (Paríž a Ile-le-France). Fenomenálny vzostup zaznamenala Moskva: vystrelila z 28. miesta v roku 2000 na 5. priečku vlani. Budapešť si zachovala 15. pozíciu. V roku 2001 sa o ňu však musí deliť s Prahou a so Stredočeským krajom, ktoré zaznamenali raketový skok o 20. miest. Vyplýva to z rozhodnutia automobiliek Peugeot a Toyota postaviť úplne nový závod v českom Kolíne. Trend smerom do strednej a východnej Európy zaznamenáva Európsky investičný monitor hlavne v priemyselnom sektore. Prednostným cieľom v roku 2001 bola ČR, Maďarsko, Portugalsko, Rumunsko, Španielsko a Turecko, ktoré sa stávajú čoraz populárnejšími investičnými lokalitami. V ďalšom uvádzajú, že „32 priemyselných investičných projektov o vždy viac ako tisíc pracovných miest. Z nich bolo takmer 70 % v strednej a vo východnej Európe“. Tu sa jediný raz píše o Slovensku, ktoré bolo v roku 2001 v stave pritiahnuť na svoje územie tri významné priemyselné investície, z ktorých každá vytvorila viac ako tisíc pracovných príležitostí. Pritom vláda SR prijala začiatkom mája 2000 balík opatrení zvýhodňujúcich zahraničných investorov. Okrem 10-ročných daňových prázdnin mal investor získať aj finančný príspevok na novovytvorené pracovné miesta, prístup k pozemkom s infraštruktúrou a pod. Stredoeurópsky inštitút pre ekonomické a sociálne reformy INEKO musel však konštatovať, že balík vládnych opatrení odborníci nehodnotili príliš pozitívne. EÚ v rámci predvstupového procesu SR ide ešte ďalej a uvádza, že aj ústretovosť voči zahraničným investorom musíme zladiť s európskymi pravidlami a na rôzne neštandardné daňové privilégiá budeme musieť zabudnúť. Komentár spoločnosti INEKO v súvislosti s deformovaním hospodárskej súťaže dokonca publikuje názor, že zo strany Dzurindovej vlády netypické „opatrenia boli motivované snahou o rozpredanie republiky za lukratívnych podmienok, bez zváženia možných dosahov“. Veľa v tomto smere napovedá aj nová stratégia Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) na Slovensku. Stratégia banky spolu so záväzkom slovenskej vlády pokračovať v začatých reformách chcú prispieť k výraznému zvýšeniu prílevu priamych zahraničných investícií, krok však musíme zrovnať s EÚ. V kontexte na pripomienky EÚ sa zvýšená pozornosť EBOR v nastávajúcom období sústredí na štandardizáciu celého snaženia, a to aj pokiaľ ide o investície do infraštruktúry, nebankových finančných inštitúcií, malého podnikania a oblastí podporujúcich súkromný sektor a zníženie regionálnej nerovnováhy. Podľa komentára INEKO totiž vládla všeobecná zhoda, že účinnejšie ako jednostranné úľavy zo strany Dzurindovej vlády by svetové firmy prijali štandardné podnikateľské prostredie. Kritika smerovala predovšetkým na adresu podpredsedu vlády pre ekonomiku Ivana Mikloša, ktorý sa (prostredníctvom agentúry SARIO) najofenzívnejšie zasadzoval za vytváranie nerovných podmienok pre investorov a v porovnaní so zahraničnými firmami z domácich robil podradnú „druhú kategóriu“. Samozrejme, na takúto deformáciu hospodárskej súťaže nie je EÚ zvyknutá.

Tibor Bucha