Nepodceňujme inteligenciu zvierat

Homo sapiens, čiže človek rozumný - toto meno sme si prisvojili v presvedčení, že sa nám inteligenciou žiadny iný pozemský tvor nevyrovná. V posledných desaťročiach si však vedci začínajú uvedomovať, že schopnosti zvierat podcenili. Začiatkom šesťdesiatych rokov zavítala k šimpanzom v tanzánskom Gombe zvláštna návšteva. Na potulkách pralesom ich sprevádzala malá plavovlasá dievčina. Mladá Jane Goodallová sa stala takmer členkou tlupy šimpanzov a začala prenikať do tajov života ľudoopov. A jej závery doslova vyrazili dych. Šimpanzy vyrábajú široký sortiment nástrojov. Hubkou z machu naberajú vodu z neprístupných dutín, kamenným „kladivom“ rozbíjajú tvrdé škrupinky orechov, na vetvičku zbavenú lístia lovia termity ako na rybársku udicu. J. Goodallová pristihla šimpanzov aj pri dokonale organizovanom love a konzumácii mäsa. Stala sa svedkom krvavej vojny medzi tlupami šimpanzov, ktorá sa skončila absolútnou likvidáciou samcov porazenej strany.

Vďaka J. Goodallovej sme objavili u zvierat správanie pripisované dovtedy výhradne človeku. V konfrontácii s objavmi mladej Angličanky vedci urýchlene posúvali hranice deliace ľudské od „zvieracieho“. Ďalší výskum priniesol ešte prekvapujúcejšie zistenie. Šimpanzy riešia niektoré problémy rôznymi štýlmi. Prejavuje sa to napríklad pri love mravcov na steblo zastrčené do mraveniska. V niektorých tlupách čakajú, až sa do stebla zahryzne veľký strapec rozzúrených mravcov, tie potom zhrnú do dlane a nasypú si ich do úst. Iní šimpanzy však dlho neotáľajú a strkajú si každého novozahryznutého mravca do ústa aj so steblami. Dva rozličné štýly „mravčích hodov“ sa od seba odlišujú rovnako ako európske stolovanie s nožom a vidličkou od ázijskej konzumácie potravy paličkami. Rôzne techniky uplatňujú šimpanzy aj pri rozbíjaní orechov.

Veľkých prekvapení sa dočkali vedci aj pri štúdiu života delfínov. Títo morskí savci sa navzájom oslovujú zvukmi, ktoré im slúžia na rovnaký účel, na aký ľudia používajú mená. Vedia sa „predstaviť“ a oslovujú menami i svojich priateľov. O schopnostiach delfínov svedčí aj fakt, že sú popri človeku jedinými tvormi, ktorí pochopia aj dianie na televíznej obrazovke. Delfín vníma obraz v televízii ako znázornenie skutočného deja hneď na prvýkrát. Počúvne napríklad povel trénera z obrazovky, ale uvedomuje si, že mu nevelí skutočná osoba. Po splnení úlohy teda nečaká pri obrazovke na odmenu. U skutočného trénera si však „výplatu“ v podobe ryby vyzdvihnúť nezabudne.

Človeka privádzajú do úžasu i zručnosti jednoduchších tvorov, než sú šimpanzy alebo delfíny. Chobotnice udivujú vedcov dokonalou súhrou svojich ôsmich chápadiel. Nie je to jednoduchý úkon a človek zvyknutý ovládať štyri končatiny by mal zrejme s ôsmimi chápadlami „plné ruky práce“. Na rozdiel od ľudských údov obmedzených v pohybe kosťami a kĺbmi sa môžu chobotnice pohybovať všetkými smermi. Chápadlá plnia aj funkciu zmyslových hmatov. Sú sídlom hmatu a vnímajú chemické látky rozpustené vo vode. Veľká nervová uzlina, ktorá slúži chobotnici ako mozog, musí pri spracovaní signálov z chápadiel a pri ovládaní podávať prekvapujúco dobré výkony. Chobotnice vďaka tomu zvládajú aj pomerne komplikované úlohy, rýchlo sa učia a naučené triky nezabudnú. Rybári sú poriadne nazlostení, keď niektorá chobotnica zvládne otváranie pascí pre lov krabov a pravidelne im potom vykráda úlovok. Tajomstvo dokonalej funkcie chápadiel spočíva v tom, že nepočúvajú iba povely z mozgu. Nervové bunky v chápadlách dávajú „údom“ chobotníc značnú autonómiu. Chápadlá sa správajú ako samostatné tvory. Odborníci na robotiku veria, že sa princíp „samostatne mysliacej“ končatiny uplatní aj pri konštrukcii zložitých robotov určených napríklad na prieskum cudzích planét.

(mb)