Spojenci zostali spojencami

Európska únia - USA: bagatelizovanie existujúcich sporov

Vlastne to nie je až taká radosť byť najsilnejším a najrozvinutejším štátom na svete... Lebo po dosiahnutí vrcholu už niet kam smerovať, iba ak späť zostupným smerom. Američania si na pozíciu globálnej veľmoci rýchlo zvykli, menej sa im už páčia obete takejto politiky. Zvykli si aj na prosperitu a donedávna boli hrdí na svoj imidž neporaziteľnosti. Ten imidž však ostal v septembri pod ruinami newyorského Svetového obchodného centra, padol aj mýtus o prosperite, lebo tá je v posledných mesiacoch v USA akási skromnejšia, a do tretice globálna veľmoc by bez verných spojencov, napríklad aj tých z Európy, bola o čosi menej globálna. V takomto kontexte vecí sa vo štvrtok minulý týždeň konala v poradí už druhá vrcholná schôdzka USA a Európskej únie počas administratívy amerického prezidenta Georga W. Busha. Z hľadiska spoločného systému hodnôt, histórie a záujmov to malo byť rovnocenné stretnutie bez akýchkoľvek mráčikov vo vzájomných vzťahoch. Oblaky však existujú a aj napriek pozitivistickým deklaráciám oboch strán sa ich nedarí len tak rozfúkať. Prvotná príčina je možno už v tom, že kým si Európa uvedomuje svoje ekonomické a rozvojové možnosti v čo najširšom sa otváraní (rozširovanie EÚ), USA akoby sa čoraz viac izolovali v sebe, vo svojom štýle života. Nakoniec izolacionizmus nie je v histórii USA ničím novým. Dnes sa však nájdu politickí pozorovatelia, ktorí hovoria skôr o akomsi egoizme, centrizme USA a jednostrannosti, keďže radových Američanov (ale aj politikov) naplno zaangažovaných do posilňovania amerického spôsobu žitia a bytia pramálo zaujíma, čo sa deje zo zvyškom sveta.

USA si totiž dovolia taktiku - bližšia košeľa ako kabát aj v celoplanetárnom meradle. Dôkazom je napríklad protokol z Kjóto, ktorý je šancou pre planétu, ale nevyhovuje americkým fabrikám. Menej prosperity (ziskov) dnes však môže znamenať viac istoty zajtra... USA odmietajú aj účasť na dohode o vytvorení celosvetového stáleho tribunálu pre vojnové zločiny. To sú iba dve z trecích plôch medzi USA a Európou. Ďalšou, celkom čerstvou je spor okolo ocele, keďže nedávno administratíva USA uvalila clá na dovoz ocele, aby tak protežovala domácich výrobcov. Opäť národný záujem a snaha neklesať, udržať vlastnú prosperitu. Protekčné praktiky však protirečia duchu Svetovej obchodnej organizácie (WTO). A práve na túto inštanciu sa obrátili predstavitelia EÚ so žalobou proti USA. Po štvrtkovom summite medzi USA (George Bush) a EÚ (predseda EK Romano Prodi, španielsky premiér José Maria Aznar) však nebol oznámený žiadny pokrok v oceliarskom spore. Ticho, za ktorým sa dá všeličo tušiť. Obchod s oceľou predstavuje síce iba asi dve percentá vzájomného obchodovania EÚ a USA, denne však ide približne o miliardu USD. Európe však nejde iba o peniaze, ale aj o princíp. Medzinárodné dohody totiž stratia na vážnosti, ak si ich niektorá zo strán (tá silnejšia) prispôsobí po svojom. A Európania tiež vedia, že USA sú štátom, ktorý najviac porušuje alebo nerešpektuje medzinárodné dohody. Na štvrtkovom summite sa o tom síce nehovorilo, ale EÚ leží v žalúdku aj to, že USA podporujú daňovú ochranu off-shore spoločností, čo znamená elegantný únik daní a ziskov.

Vrcholné stretnutie malo podľa všetkého najväčší úspech v politickej rovine, kde obe strany - USA aj EÚ - bagatelizovali odlišnosť svojich názorov a podporili spoločnú víziu pre palestínsky štát a upokojenie situácie na Blízkom východe a tiež si prisľúbili bok po boku pokračovať v boji proti globálnemu terorizmu. V ten istý deň však americký Kongres dosť jednostranne podporil záujmy Izraela, čo americko-európske vzťahy nezlepší, lebo EÚ sa dôraznejšie zasadzuje za požiadavky Palestínčanov. Slovní spojenci - vo štvrtok aktéri summitu deklarovali, že vzájomné vzťahy sa budú aj naďalej posilňovať - však majú aj v politickej oblasti „biele miesta“, napríklad Irak, ktorý by USA, hádam, tak trochu aj zbombardovali, Európanom sa však ďalšie násilné dobrodružstvo nepáči. Summa summarum po štvrtkovom summite EÚ - USA môžeme povedať, že kamaráti zostali kamarátmi, spojenci spojencami a nespokojenci sú aj naďalej nespokojní.

Iaromír Novák