Šuster sa drží svojho kopyta, je húževnatý a nepodddáva sa

Tomu, že sa Partizánske, 25-tisícové mestečko horného Ponitria, stalo centrom a gigantom obuvníckeho priemyslu, pomohli ešte pred druhou svetovou vojnou tvrdohlaví Bošania. Keď od nich chcela firma Baťa v roku 1939 kúpiť pozemok oproti fabrike na spracovanie koží, ktorá jej už 9 rokov patrila, žiadali privysokú cenu a - nezľavili z nej. V blízkom okolí, v katastri obce Šimonovany firma vtedy získala močaristú, na poľnohospodárske obrábanie nevhodnú pôdu. Tú vysušili a postavili závod v klasickom baťovskom štýle, dvojča tých, čo môžeme vidieť v českom Zlíne alebo vo Svite pod Tatrami. K nim baťovské domčeky z nepálenej tehly s malými záhradkami, ktoré domáci dodnes prezývajú Červenou kolóniou. Obec Baťovany bola na svete. S prácou i bývaním. Po druhej svetovej vojne dostala meno Partizánske. Ale aj - Mesto obuvi. Veď v areáli bývalej Baťovej fabriky, v Závodoch 29. augusta (ZDA) na ploche 4 km2 vyrábalo obuv 11-tisíc ľudí. S ďalšími piatimi tisíckami v závodoch v Komárne, Zlatých Moravciach a inde produkovali v 80. rokoch minulého storočia okolo 37 miliónov párov ročne. Väčšina produkcie smerovala na východ, do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Potom prišiel zlom - strata trhov, nezaplatené dodávky, dramatický pokles zákaziek, prepúšťanie, privatizácia. Obuvníctvo v Meste obuvi sa dostalo na kolená. Ako sa tu žije a pracuje dnes?

Vo väčšine dielní v areáli ZDA stíchli dopravníky, šijacie stroje, lisy a karusely, život zostal stáť. Klasická obuvnícka výroba sa tu skončila. Produkcii gumotextilnej obuvi sa dnes venuje 1300 ľudí z niekdajších 4000 vo Vulkane a výrobe pracovnej obuvi 400 pracovníkov spoločnosti Bacou-Dalloz, ktorá tam odkúpila už dve budovy. Ale ľudia tu svojmu remeslu neprestali rozumieť, naďalej ich živí. Svedčí o tom viac ako pol stovky firiem, ktoré fungujú v okrese Partizánske a zaoberajú sa výrobou obuvi alebo obuvníckych polotovarov, prípadne ich predajom. V obci Pažiť majú dve obuvnícke firmy, v Skačanoch tri, ďalšie sú v Malých Uherciach, Žabokrekoch, Brodzanoch, Hradišti... Svedčí o tom i to, že priemyslovka v Partizánskom naďalej vychováva odborníkov a odborné učilište v Bošanoch zasväcuje mládež do tajomstiev spracovania koží. A preto je logické, že sa mesto nevzdáva ani svojej symboliky - obrovská topánka na námestí každým rokom na jar zakvitne pestrou škálou kvetov.

Aj tu sú podnikaví Francúzi

Guy Kuhn je Francúz, ale hovorí po slovensky. Do Partizánskeho prišiel po prvý raz v roku 1982 ako zástupca spoločnosti Adidas, pre ktorú sa v jednej z dielní bývalých ZDA vyrábali tenisky, aké sa v tom čase na náš trh nedostávali. V roku 1997 založil v Partizánskom francúzsko-slovenskú firmu Bacou Product (medzitým už však slovenskí spoločníci firmu opustili) na výrobu pracovnej obuvi. Začala s 20 ľuďmi a bez koruny prevádzkového kapitálu. „Nakúpil som materiál a dohodol som štvormesačnú lehotu splatnosti,“ vysvetľuje. „Zákazníci však platili skôr.“ Dnes zamestnáva v Partizánskom 400 ľudí. Patrí k skupine Bacou-Dalloz, ktorá vznikla v roku 2001 fúziou dvoch svetových gigantov v oblasti pracovných a ochranných pomôcok a je s obratom 1,2 mld. eur svetovým lídrom. V Partizánskom patrí k firmám, kde ľudia chcú ísť pracovať. V súčasnosti eviduje vyše tisíc žiadostí o prijatie do zamestnania. Mnohým z uchádzačov asi aj vyhovejú, výrobu totiž práve rozširujú o ďalšie ochranné pomôcky. Pri svojom sídle, ktoré žiari doďaleka modro-žltou fasádou a kontrastuje s pôvodnou tehlovočervenou, ktorá už chytila patinu desaťročí, odkúpili ďalšiu budovu. „Robotník chce pracovať a chce za to dostať peniaze. Rovnako vo Francúzsku ako na Slovensku alebo v USA, všade,“ hovorí G. Kuhn. Na Slovensku si pochvaľuje dobrý pomer medzi kvalitou práce a jej cenou, kladie si však za cieľ zvýšiť rentabilitu. Pracovné prostredie je kultúrne, sociálne zariadenia sú vynovené, závodná jedáleň funguje. Na spojenie s centrálou v Paríži, práve tak ako s pobočkami na celom svete, sa využívajú videokonferencie cez satelit.

Úspešní napriek dedičstvu dlhov

Kým Bacou-Dalloz ponecháva v odkúpených budovách na mieste len vonkajšie múry a podlažia, priestory, kde pôsobí Vulkan, a. s., sa za 12, ale ani za 40 či 60 rokov prakticky nezmenili. Len schody sú ošúchanejšie. Spoločnosť, ktorá zamestnáva dnes 1300 ľudí a podstatnú časť svojej produkcie vyváža na Západ (70 % priamo a ďalšie sprostredkovane), je v podobnej situácii, ako keď potomkovia zdedia dom zaťažený hypotékou... Ročný obrat firmy produkujúcej 2,5 mil. párov obuvi je okolo 600 až 700 mil. Sk. Po svojich predchodcoch - gumárenskom závode ZDA, z ktorého vznikol CEBO Vulkan a neskôr Vulkan, zdedili 200-miliónový dlh. Robiť ekonomického riaditeľa za okolností, keď vám nikto neverí a nemôžete si požičať, keď potrebujete investovať predovšetkým do výroby, iste nie je jednoduché. Ing. Jozef Zvalo spomína, že v rokoch 1997 až 1998 chodieval s miliónmi v kufríku, pretože partneri firme neverili a požadovali hotovosť. Dnes Vulkan funguje bez jedinej koruny prevádzkového úveru (za to však ďakuje dodávateľom, ktorí sa neponáhľajú, a tak ich vlastne úverujú) a kvalitu výroby stráži norma ISO 9001. Ako jedna z mála obuvníckych firiem tu vôbec nerobia prácu vo mzde a v pracovni ekonomického riaditeľa má čestné miesto diplom Najlepšieho exportéra za rok 2001. Podľa Ing. Zvala by tento rok mal byť zlomový. Verí, že sa im podarí reštrukturalizovať úver a zlepšiť finančné toky. Veria si pokiaľ ide o výrobu a aj letmý pohľad do vzorkovej siene potvrdzuje, že dokážu uspokojiť najrozmanitejšie požiadavky. Veria tiež, že sa im podarí získať ďalšie trhy - ako sľubné sa javia škandinávske. A 900-tisíc párov gumotextilnej obuvi vyrobenej a vyexpedovanej za prvé štyri mesiace nasvedčuje, že tohoročný plán 2,7 mil. párov sa stane skutočnosťou. Pre vysoké fixné náklady je totiž pre Vulkan životne dôležité zvyšovať výrobu a zároveň predaj vlastných výrobkov. Na druhej strane je to firma prakticky bez konkurencie - „gumarina“ sa v malom robiť nedá.

Ožije hnedý park?

Areál bývalého ZDA je ako stvorený pre priemyselnú výrobu. Hnedý priemyselný park so všetkou potrebnou infraštruktúrou, ktorý by už nemal byť zameraný jediným smerom. Veď to bola práve „monokultúra“ obuvi, čo spôsobila v Partizánskom sociálne otrasy, aj keď to pán Baťa svojho času myslel asi dobre. No spoliehať sa na jedinú, akokoľvek dobrú fabriku, je prinajmenej neprozreteľné.

Okrem spomínaných firiem na výrobu gumotextilnej a pracovnej obuvi pôsobí v areáli aj spoločnosť Yazaki Debnar Slovakia, ktorá sa zaoberá výrobou káblikov do automobilov. Funguje aj strojárska výroba v spoločnosti Pasinvest, a. s., ktorá je vlastne pokračovateľkou strojárskeho závodu ZDA, kde kedysi vyrábali hlavne stroje a zariadenia pre obuvnícku výrobu. Na Pasinvest je však od 17. októbra 2000 vyhlásený konkurz. Správkyňa konkurznej podstaty JUDr. Mária Cabadajová pre Hd povedala, že sa rozhodla podnik prevádzkovať a Krajský súd v Bratislave vydal opatrenie, ktorým udelil súhlas na pokračovanie v podnikateľskej činnosti. V opačnom prípade by bolo potrebné vyplatiť odstupné a náhrady mzdy, preplatiť nevyčerpané dovolenky, čo by boli niekoľkomiliónové sumy. Znefunkčnením podniku by sa tiež znížila jeho hodnota, takže by sa zmenšila možnosť uspokojiť veriteľov. „V neposlednom rade by ukončenie prevádzky znamenalo zvýšenie nezamestnanosti v regióne, veď tu pracuje okolo 550 zamestnancov s príslušnou odbornou kvalifikáciou,“ dodala dr. Cabadajová. Z nich 120 je zamestnaných v energetike. Pasinvest je totiž vlastníkom celého pozemku bývalých ZDA, ako aj rozvodov médií a zariadení na ich výrobu. Od neho závisia všetci, ktorí v areáli pôsobia, dokonca aj niektoré objekty v meste. Pasinvest im dodáva tepelnú energiu, elektrickú energiu, stlačený vzduch, chladiacu i pitnú vodu a obhospodaruje odvádzanie odpadových vôd.

V súčasnosti je vyhlásené tretie kolo ponukového konania po tom, čo sa v prvom kole nepodarilo predať žiadny majetok a v druhom speňažili niektoré nehnuteľnosti mimo areálu, ako napríklad Kúpele Malé Bielice. Aj podnikateľskou činnosťou sa podarilo vytvoriť hodnoty: Za rok 2001 dosiahol Pasinvest hrubý obrat takmer 300 mil. Sk, pričom hospodársky výsledok od 1. januára 2001 do 30. marca 2002 predstavuje sumu 658-tisíc Sk. Pritom je hospodársky výsledok 1. štvrťroku 2002 viac ako 4,7 mil. Sk, z čoho vyplýva, že sa firma prehupla zo straty do zisku. To je pre budúcnosť ľudí, ktorých zamestnáva, i celého areálu „hnedého parku“ určite povzbudzujúce.

Podľa primátora Partizánskeho Ing. Jána Podmanického rozhodujúce bude, kto sa stane majiteľom tepelného a energetického hospodárstva, rozvodov vody a kanalizácie. Verí, že keď celému regiónu pomôže, keď sa vyriešia vlastnícke vzťahy a do areálu prídu majitelia, ktorí budú mať záujem rozvíjať podnikanie. Podotýka pritom, že bolo chybou, keď majitelia spoločnosti Cebo Holding, ktorá bola nástupcom ZDA, nechceli pustiť iných výrobcov do areálu. Pozitívnym dosahom tohto postoja je podľa neho to, že sa obuvnícka výroba rozptýlila do celého radu malých firiem v okolitých obciach. Negatívne je to, že tieto malé firmy majú často zlé sociálne podmienky a sídlia neraz v nevhodných priestoroch. Starosta obce Malé Kršteňany Jozef Riziky je kritickejší: Topánky sa síce šijú v každej dedine, len nie tam, kde by sa mali. Tradícia obuvníckej výroby by podľa primátora Podmanického mohla byť naozaj základom vízie rozvoja horného Ponitria - nielen okresného mesta, aj keď by nemala byť jediná. Ako šancu vidí súčasnú možnosť pripraviť návrhy na financovanie regionálneho rozvoja aj s použitím zahraničných zdrojov.

Ponúkajú rozvoj a nádej

Z grantu fondu PHARE vyvíja už dnes aktivity Agentúra pre rozvoj kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu (ARKOP) so sídlom v Partizánskom. Založili ju pred štyrmi rokmi traja muži, ktorí majú radi vôňu kože. Aj surovej. Ing. Otakár Sneženka, dnes starosta obce Žabokreky nad Nitrou, pôsobil od skončenia vysokej školy v Koželužniach v Bošanoch. Bol technológom, vedúcim jednej z dielní. O čosi mladší Ing. Milan Aberštik, ktorý je predsedom ARKOP-u, privoňal ku kožiam takisto ešte ako študent a neskôr mal na starosti suroviny. Tretí, Ing. Andrej Bezák, zasa pracoval vo výskume. „Chceli sme pomôcť nášmu regiónu a rozmýšľali sme ako,“ približuje začiatky Ing. Sneženka. „Každý sa iba hrá na vlastnom piesočku, mnohým chýbajú informácie o tom, čo by mohli robiť, kde sa prezentovať. Spravíme cestičky aj malým podnikateľom, ktorí pracujú doma a neraz nevedia ako ďalej,“ vysvetľuje dôvody, prečo agentúra vznikla. ARKOP nemá členov, funguje na báze partnerských vzťahov. Vďaka pochopeniu primátora Partizánskeho a mestského zastupiteľstva sídli agentúra priamo v budove Mestského úradu a už dva roky podáva podnikateľom v odvetví pomocnú ruku. Zorganizovali niekoľko seminárov, podarilo sa im uviesť do činnosti na internete svoju stránku (www.arkop.sk), na ktorej pod hlavičkou KoObUs (koža - obuv - usne) sprostredkúvajú informácie o dopyte a ponuke obuvníckych a kožiarskych polotovarov, surovín, materiálov. On-line obchodný dom Tergus (= koža po latinsky) ponúka hotové výrobky pre maloobchod. Možno tam nájsť aj aktuálne ceny surových koží vo svete. Horúcou novinkou je databáza okolo 700 podnikateľských subjektov pôsobiacich v kožiarskej a obuvníckej brandži na celom Slovensku.

Arkop zastrešuje účasť slovenských výrobcov na jesennom veľtrhu obuvi v ukrajinskom Kyjeve. Na jeho jarnej časti „arkopáci“ zistili, že o slovenské topánky je záujem. Domácim sa zdalo čudné, že popri Taliansku, Poľsku či Turecku sme sa ako susedná krajina s vyspelou obuvníckou výrobou zatiaľ na tomto medzinárodnom podujatí nezúčastnili. Ing. Aberštik predpokladá, že spoločná reprezentácia by mohla predstaviť asi 15 až 20 firiem. Nejde im však len o export. Chceli by docieliť zvýšenie predaja slovenskej obuvi na domácom trhu. Veď to nemožno označiť inak ako hanbu, že vyrábame kvalitnú obuv, ale naši ľudia nakupujú lacnú a menej kvalitnú obuv z dovozu.

Obuvníci v Koželužniach

Osud Koželužní v Bošanoch, ku ktorým sa viažu nostalgické pracovné spomienky inžinierov Sneženku i Aberštika, je smutný. Ich úpadok sa začal v roku 1994 a v roku 1998 bol vyhlásený prvý konkurz. Pôvodne tu pracovalo vo fabrike založenej v roku 1857 okolo 2500 ľudí. V samotnej obci Bošany je momentálne až 28-percentná nezamestnanosť, čo je podstatne viac ako okresný priemer 20,6 %. Bez práce je asi 600 ľudí.

Už začiatkom 90. rokov, keď sa znižovali zákazky slovenských obuvníkov, a tým aj záujem o usne, sa etablovali v areáli Koželužní iné firmy. Nie však garbiarske, ale obuvnícke. Najsilnejšou z nich je stále RIALTO, s. r. o., ktorá vznikla v roku 1992 a rok nato začala so šitím zvrškov v Rajčianke, potom v Nitrianskom Pravne. V Bošanoch si najskôr prenajali jednu dielňu na dokončovanie a ako postupne výrobu rozširovali, odkúpili ďalšie budovy. „Chceli sme dokázať, že napriek útlmu obuvníctva môže výroba naďalej fungovať,“ povedal nám konateľ Ing. František Krähenbiel. Okrem troch slovenských spoločníkov, bývalých vedúcich pracovníkov ZDA, patrí v spoločnosti významné miesto zahraničnému kapitálu. Taliansky partner, firma Rikosport, má na starosti odbyt, no zabezpečila aj technológie. Takisto návrhy, modely i materiály dodávajú zahraničné firmy zvučných mien, pod značkou ktorých sa tu vyrába mimoriadne kvalitná, najmä športová a trekingová obuv s použitím materiálu, ktorý neprepúšťa vodu, ale i vychádzková obuv. Z Bošian smeruje do západnej Európy, USA, Japonska, Kanady. Na našom trhu by boli ich výrobky nepredajné pre cenu, tá je totiž v prepočte 6000 Sk a viac.

V súčasnosti nemá RIALTO ani korunu úverov, ani štátnej pomoci. Pritom zamestnávajú okolo 1200 ľudí v Bošanoch a prácu dávajú spolu asi 2500 ľuďom na celom Slovensku v kooperujúcich firmách. Denne vyrobí RIALTO okolo 9000 párov obuvi, pričom za vlaňajší rok to bolo viac ako 2,2 milióna párov a okrem toho ešte 200-tisíc zvrškov pre Taliansko. V to roku chcú produkciu zvýšiť asi o 100-tisíc párov. Devízou RIALTO je vysoká kvalita. „Všetko je licenčná, značková produkcia,” hovorí ďalší konateľ Miroslav Kožárik. Firma ďalej expanduje. „V rokoch 2000 a 2001 sme investovali do strojov a technológií približne 160 mil. Sk a tento rok zatiaľ 30 mil. Sk,“ informuje M. Kožárik. V RIALTO presne vedia, čo budú robiť do konca roka a v spolupráci s talianskym partnerom už pripravujú kolekciu na rok 2003.

Utrpela aj obec

Ako nám povedal starosta Bošian Ing. Pavol Štros, úpadok Koželužní sa dotkol aj obce. Tamojšie sídlisko, ale aj obecné byty zásoboval teplom pôvodne zdroj z fabriky, ten však nemal kto prevádzkovať. Obec si teda zobrala úver a ku každému činžiaku vybudovala kotolňu. Obyvatelia družstevných bytov sa museli poskladať. Po kolapse Koželužní nemal kto spravovať ani čistiareň vôd dimenzovanú na rozsiahlu garbiarsku výrobu. Prevzala ju obec, využíva však iba asi desatinu jej kapacity. Firmy podnikajúce v areáli si tiež vytvorili vlastné energetické a tepelné zdroje.

Jestvuje či nie nádej na oživenie Koželužní? Podľa viacerých domácich, ktorí majú k problematike blízko - áno. Ak by sa fabrika v konkurze nespeňažila ako celok. Už by však nemohlo ísť o takú produkciu ako v minulosti. Sú tam totiž prevádzky, kde by sa ešte možno dalo začať v menšom. Napokon príkladom môže byť slovensko-belgická spoločnosť Colle, ktorá sa v areáli venuje garbiarskemu spracovaniu ovčích koží.

Podľa odhadu správkyne konkurznej podstaty JUDr. Brigity Miklasovej to naozaj vyzerá tak, že by mohlo dôjsť aj k prípadnému oživeniu menších častí či jednotlivých dielní fabriky. V poradí druhý úpadca nadobudol takmer celý areál v prvom konkurze vrátane technológie s výnimkou častí, v ktorých už vtedy podnikali dve firmy. Ide o budovy a stroje morálne a fyzicky zastarané. Väčšina objektov má 70 - 80 rokov a nechce sa veriť, že ich je až 102. Približne 80 až 90 % fabriky je asi päť rokov mimo prevádzky, objekty sú odpojené od energetických zdrojov. Doteraz sa nenašiel záujemca o kúpu celej fabriky. Stroje sa preto speňažujú jednotlivo a napriek ich zlému technickému stavu, ako aj budov sa situácia podľa správkyne nevyvíja až tak zle. Navyše, ako zdôraznila, všetko je na svojom mieste. Až na ľudí. Pretože, keď pre jedného talianskeho záujemcu pripravovali v kancelárii podklady, zistili, že v Bošanoch sa kože začali spracúvať už v 9. storočí a v nasledujúcom sa garbiarstvom zaoberalo už 200 ľudí. „Viac ako dnes,“ podotýka B. Miklasová.

Topánočka pre zdravú nôžku

Keď vstúpite do firmy HITOP v Partizánskom, nemôžete si pomyslieť, že tu vyrábajú niečo iné ako detské topánky. Ocitnete sa totiž rovno vo vzorkovej (pred)sieni, a tak ešte skôr, ako by ste azda chceli rokovať s majiteľom Ivanom Hlaváčom, urobíte si obraz o tom, čo môže ponúknuť. Majiteľ sa nám pochválil svojím najúspešnejším vzorom detskej vychádzkovej topánočky, z ktorého predvlani vyrobili a predali 35-tisíc párov. Do Dánska, do Nemecka, veľmi málo na Slovensko. Aj keď sú topánky z jeho výroby lacnejšie ako tie, čo len o pár stoviek metrov ďalej produkuje zahraničná spoločnosť Elefanten, pre domáce peňaženky sú drahé. Ide však o obuv, ktorá pokračuje v tej najlepšej tradícii česko-slovenského obuvníctva. Takú, proti ktorej ortopédi nenamietajú ako proti väčšine lacnej buvi. Dobre drží detskú nôžku a spĺňa hygienické požiadavky. Na každú sezónu ponúka HITOP svojim odberateľom okolo 160 modelov detskej, dievčenskej a chlapčenskej obuvi od tzv. capačiek až po obuv pre tínedžerov.

Firma, ktorá dnes zamestnáva asi 130 pracovníkov a produkuje ročne okolo 250- až 300-tisíc párov, začínala v roku 1990 v pivnici rodinného domu šitím pracovných rukavíc. Ivan Hlaváč nie je, na rozdiel od väčšiny ľudí, s ktorými sme hovorili, človek od kopyta, ale nikdy k nemu nemal ďaleko. Pred rokom 1989 totiž pracoval v podniku Napo, ktorý dodával obuvnícke materiály výrobcom obuvi a galantérie. Vlani už postavil veľkú výrobnú halu. Ako sa domáci podnikateľ, ktorý začína od nuly, môže presadiť na náročných trhoch EÚ? Ako dokáže získať e potrebné na rozvoj, na nové technológie alebo čo i len na prefinancovanie výroby? S financiami mu pomohol švagor, ktorý žije v Kalifornii - dal pôžičku. No a ako možno presvedčiť zahraničných zákazníkov? Vybral sa do sveta, teda na najväčší európsky veľtrh obuvi do Düsseldorfu. Jeho kolekcia zabrala, kontakty sa nadviazali, ale k veľkému obchodu bolo ešte ďaleko. Predstavitelia dánskej firmy ho navštívili v Partizánskom, asi tri roky sledovali výrobu krok za krokom a začali s menšími zákazkami. Do novej haly dodali stroje, ktoré im HITOP postupne spláca, oni nakupujú materiály a odoberajú 70 % produkcie.

S prefinancovaním výroby to tiež nie je jednoduché. To, čo si môže dovoliť Francúz Guy Kuhn, to sa len ťažko podarí Slovákovi. Máme také zlé meno, že od nás chcú aspoň 50 % platby vopred a zvyšok pri dodávke. Lenže koľko vody prejde dolu riekou Nitra, kým z materiálov a polotovarov budú hotové topánky a peniažky za ne nabehnú na účet? Stalo sa, že Ivan Hlaváč žiadal svojho nemeckého dodávateľa o 60-dňovú lehotu splatnosti, ale ten to nemienil akceptovať. Na druhý deň sa však dodávateľ ozval znova s tým, že sa jeho banka v Nemecku za HITOP a jeho majiteľa zaručila.

Aby boli výrobky stále atraktívne pre západné trhy, je nevyhnutné držať krok s módou. Preto I. Hlaváč v žiadnom prípade nevynechá výstavu komponentov. Zo skúsenosti vie, že odberatelia rozoberú topánočky a v prípade, že by v nich neboli tie materiály, ktoré práve „robia módu“, neuspel by u nich. Dnes už, pravda, nie je problém tieto materiály získať, „len treba mať peniaze“. Neviaže sa na jedného či dvoch dodávateľov, len podošvy kupuje asi u šiestich a dodávateľov usní má zo desať. Na cestách za nimi a ostatnými obchodmi najazdil na pevnom terénnom aute za posledné tri roky asi 350-tisíc kilometrov.

Úzky profil - šičky

V regióne, ktorý bol a aj stále je centrom obuvníckej výroby a kde je každý piaty človek bez práce, je markantný nedostatok ľudí jednej z kľúčových profesií. Chýbajú šičky. Ich nedostatok nepociťujú jedine v spoločnosti RIALTO, ale vraj to bude tým, že boli prvou veľkou firmou, ktorá tu začala podnikať v čase neistoty, takže si ešte mohli vyberať. Ivan Hlaváč, ktorý postavil novú halu s tým, že sa v nej bude pracovať na dve zmeny, ich má iba 50, no práce by vedel zabezpečiť pre 100. Dokonca si práve pre nedostatok šičiek nechal ujsť zaujímavý kontrakt - mal obavy, že by ho nedokázal splniť. Prakticky všetky väčšie spoločnosti v Partizánskom a okolí vyhľadávajú kapacity na šitie zvrškov po celom Slovensku.

Bacou-Dalloz má svoje šijacie dielne v Hriňovej, pre RIALTO šijú zasa menšie firmy v Klenovci, Makove, Sobranciach, Rimavskej Sobote, Detve, Kriváni, pre HITOP malé dielne v okolí Partizánskeho.

Prečo je málo šičiek? Veď šitiu zvrškov sa dokáže priučiť vari každá žena (i muž), čo má trocha šajnu o šijacom stroji. Lenže - ide o ťažšiu prácu ako šitie odevov, stehy musia byť vedené veľmi presne. Namáha sa chrbtica i oči a kto chce ako-tak zarobiť, musí sa parádne obracať. Vo firme Gabor v Bánovciach nad Bebravou sa vraj šije postojačky. To je však len presunutie záťaže z krčnej chrbtice na driekovú a na nohy. Pritom sa však platy šičiek v obuvníckej výrobe už tradične pohybujú pod priemerom miezd dosahovaným v hospodárstve alebo v priemysle vôbec. Medzi priemernými príjmami šičiek v jednotlivých firmách, ktoré sme navštívili, boli síce rozdiely, nie však také veľké, aby stálo za to hovoriť, že stojí za to povedzme zmeniť miesto. Šičkou sa vyplatí byť len pri porovnaní s výškou podpory v nezamestnanosti. Ale ešte viac sa vyplatí nájsť si lepšie platené miesto... Za zmienku ešte stojí, že z 5130 nezamestnaných v okrese (k 31. 3. 2002) je len 1925 žien, čo je 37,5 % všetkých nezamestnaných, pritom podiel žien na obyvateľstve je 51,2 %.

Fantastické nadšenie

Hneď pri vstupe upúta vitrína s topánkami ako z rozprávky. Sú to najlepšie z prác študentov Strednej priemyselnej školy v Partizánskom, ktorými „bodovali“ vo 4. ročníku súťaže Fantastická topánka Nadácie Jana Pivečku. Povzbudzuje sebavedomie študentov a robí ich mená známymi medzi podnikateľmi, čím im otvára cestu k zamestnaniu. Priemyselná škola pripravuje v súčasnosti 200 zo svojich 340 žiakov vo viacerých odboroch na obuvnícku a kožiarsku výrobu. Študenti chodia aj na odbornú prax do výrobných podnikov. Riaditeľ SPŠ Ing. Vladimír Ladziansky konštatuje, že momentálne majú najlepšiu spoluprácu so zahraničnými firmami. „Predovšetkým s Elefanten, Bacou-Dalloz a Gabor v blízkom okolí, ale aj s firmami Ecco v Martine alebo Rieker v Komárne.“ Učiť deti zložité technológie výroby, prebúdzať v nich tvorivosť a rozvíjať vlastné myslenie - to si žiada tých najlepších a zanietených odborníkov. Pedagóg s obuvníckou odbornosťou a vysokou školou sa ešte stále dá získať len z moravského Zlína. Čo mu však môže školstvo ponúknuť okrem výsledkov vlastnej práce? To sú napríklad úspechy v súťaži Fantastická topánka, ktoré tešia profesorky Hanu Krajčovú a Renátu Precovú. Škola je hrdá na absolventa Igora Králika. Ten pred dvoma rokmi preberal v Düsseldorfe prvú cenu za svoj futuristický model dámskej kovovej lodičky. Ing. Július Beliansky, ktorý učil technológiu výroby obuvi a jej konštrukciu, získal asi pred 10 rokmi, keď zaviedli nový študijný odbor výroba galantérneho tovaru, novú špecializáciu. Doplnil si vedomosti a začal vyučovať všetky odborné predmety súvisiace s navrhovaním a výrobou galantérie. Zistil, že to, čo vie, by bola škoda nevyužiť v praxi. Založil si živnosť a po prieskume trhu si zvolil výrobu dámskych spoločenských kabeliek. Popri zamestnaní robí návrhy a zabezpečuje výrobu, no predaj zveril veľkoobchodnej firme. Nie je to veľké podnikanie, ale umožňuje mu, ako vraví, dôstojnejšie žiť so svojou rodinou.

Podľa odhadu riaditeľa ide asi 30 % maturantov do praxe, 15 - 20 % na vysoké školy, zvyšok sa uplatní inde alebo končí na úradoch práce. Ing. Ladziansky nemá obavu, že by si ich absolventi nenašli uplatnenie, veď najmä zahraničné firmy rozširujú výrobu na Slovensku. Treba, pravda, dodať, že najlákavejšie študijné odbory sú technicko-informatívne služby (škola má tri počítačové učebne) a modelárstvo, kým výroba obuvi a galantérie či chemická technológia záujemcov o štúdium neveľmi priťahujú. Súvisí to s tým, že po absolvovaní nie je ich ohodnotenie až také zaujímavé a práca je ešte stále pomerne ťažká.

Kožiari po novom

Stredné odborné učilište kožiarske v Bošanoch je jediné s touto špecializáciou na Slovensku a nemieni sa jej vzdať. A to napriek tomu, že o učebný odbor garbiarsky nie je vzhľadom na situáciu v bývalých Koželužniach v súčasnosti záujem. Poslední absolventi tohto smeru získali výučné listy v školskom roku 1999/2000. Prácu si väčšinou našli, niektorí priamo v areáli bošianskych Koželužní vo firme Collet Slovakia. Riaditeľka SOU Mgr. Iveta Schreinerová verí, že garbiarstvo sa ešte prebudí a bude treba vychovávať ďalších odborníkov. Je hrdá na to, že prakticky 100 % absolventov učilišťa, medzi nimi napríklad aj z odboru remenár - sedlár, si dokáže nájsť prácu. „Nerobí im problém pracovať s akýmkoľvek materiálom,“ zdôvodňuje záujem o nich v malých i stredne veľkých firmách. V tomto roku budú po prvý raz maturovať študenti dizajnu galantérie a kožených odevov. Svoj talent a fortieľ už niekoľkokrát dokázali v praxi koženými doplnkami a odevmi, ktoré navrhli, vyrobili a napokon predviedli na školskej módnej prehliadke. Ak však za niečím riaditeľka banuje, je to školská dielňa v areáli Koželužní. O tú prišli, keď v areáli prestalo fungovať kúrenie, a ťažko povedať, či jestvuje možnosť, ako ju opäť „spojazdniť“ v prospech učilišťa a jeho žiakov.

Nielen po slovensky

V Partizánskom a jeho okolí sa dnes hovorí po francúzsky, po taliansky, po japonsky, nemecky a po anglicky. V Bacou-Dalloz sa Slováci učia po francúzsky a Francúzi po slovensky. V spoločnosti Rialto sú trvale prítomní talianski technici, ktorí dbajú na absolútnu kvalitu športovej obuvi predávanej pod renomovanými značkami. Domáci, napríklad výrobný riaditeľ Ing. Juraj Belica, s nimi komunikujú po anglicky a taliansky. V domácej firme Hitop pracuje jej majiteľ a zakladateľ so svojimi dvoma synmi, absolventmi tunajšej priemyslovky. Pri cestách do zahraničia, najmä na výstavy, využíva ich jazykové znalosti - angličtinu a nemčinu.

Život ide ďalej. Niekde sa stroje zastavili, inde sa však rozbehli. Ľudia dokázali potlačiť sklamanie i skrivodlivosti vlastného osudu a dokázali si dať pravdivú odpoveď na otázku: Čo viem robiť? Čomu sa rozumiem? Aj preto, že cítia zodpovednosť za to, aby uživili svoje rodiny, objavujú v sebe schopnosti, o ktorých donedávna len tušili či dúfali. Niektorí vravia, že tie desaťročia s topánkami už unavili zopár generácií a treba skúsiť robiť niečo celkom iné. Najväčšou devízou regiónu sú - ako nám to ktosi z našich spolubesedníkov povedal a ako sme to aj my jednoznačne vybadali - húževnatí ľudia, ktorí sa nevzdávajú.

Zuzana Krútka

Vladimír Turanský