Lekcie histórie

Oslava víťazstva v druhej svetovej vojne prichádza tohto roku mimoriadne vhod. Pod vplyvom denných udalostí, dobre maskovaných záujmov a globálnych strachov, svet akoby začal zabúdať na dejinami overené hodnoty. Nemám tým na mysli len úspech extrémnej pravice vo francúzskych prezidentských voľbách. To je len vrchol ľadovca, ktorý sa zhodou okolností stal akýmsi nedokonalým filtrom, cez ktorý širšie masy dosť povrchne prevetrali svoje obavy a nespokojnosť.

Omnoho nebezpečnejšie od Le Penových slov sú konkrétne útoky na cudzincov a konkrétna nenávisť proti imigrantom nielen vo Francúzsku. Polstoročie po víťazstve nad fašizmom znovu horia synagógy. Pol storočia po holokauste medzinárodné spoločenstvo nenachádza v sebe dosť sily, aby sa zblízka pozrelo na džanínske zločiny. A pol storočia po najkrutejšej vojne v dejinách ľudstvo opäť hovorí o sile ako vhodnom prostriedku riešenia globálnych konfliktov.

Nie je pritom problémom, že v svetle nových udalostí bledne spomienka na druhú svetovú vojnu. Povaha ľudí a času je jednoducho taká, že každá udalosť, čo ako veľkolepá, sa raz pod tlakom súčasnosti definitívne presťahuje do učebníc dejepisu. Horšie je, že opäť raz zostávame imúnny proti historickým skúsenostiam alebo ich zjednodušujeme neraz dokonca aj vulgarizujeme. Stále sa snažíme zvíťaziť nad inými bez toho, aby sme predtým nezvíťazili sami nad sebou.

„Bez víťazstva niet prežitia,“ povedala jedna z najvýraznejších osobností druhej svetovej vojny Winston Churchill. Správajme sa však tak, aby týchto víťazov bolo čo najviac. Potom totiž bude menej zúfalých a porazených.

Rastislav Boldocký