NEMOHOL NEZVÍŤAZIŤ

Ešte nikdy nebolo víťazstvo jedného z kandidátov také jasné, nikdy nebol rozdiel taký značný, avšak nikdy neboli voľby také dramatické, opísal včera španielsky denník El Mundo situáciu vo Francúzsku v súvislosti s druhým kolom prezidentských volieb. A naozaj, čísla hovoria samy za seba. Pri rekordne vysokej účasti, keď volilo 79,7 % zo 41 miliónov oprávnených voličov, súčasný prezident Jacques Chirac získal 82,21 % hlasov (asi 32 800 000 voličov) a jeho neočakávaný vyzývateľ, líder ultrapravicového Národného frontu Jean-Marie Le Pen dostal iba 17,79 % preferencií (okolo 5 800 000 voličov). Na prvý pohľad všetko jasné, Francúzi, Európa, prisťahovalci, Židia atď. si vydýchli, ale... Za týmito tromi bodkami sa skrýva to, čo belgický večerník Le Soir nazval „lepenizáciou“ francúzskej spoločnosti. Lebo pozrime sa na vývin voličskej priazne, ktorú Le Pen postupne získaval. V roku 1974 dostal smiešnych 200 000 hlasov. O 23 rokov neskôr, v minulých prezidentských voľbách sa však už tešil podpore viac ako 4,5 milióna voličov! Ešte viac hlasov dostal v prvom kole terajších volieb - 4 783 440, no a v nedeľu, hoci prehral, vie, že zaňho hlasovalo okolo 5 800 000 Francúzov. Dokazuje tak, že už nie je na okraji francúzskeho politického života, ale že je silou, ktorú treba brať vážne.

Aj napriek sústredenej snahe ostatných politických strán vo Francúzsku, na čele s pravicou a ľavicou, aj napriek zastrašovacej kampane médií, aj napriek varovnému no-no-no EÚ a všetkej tej protilepenovskej fóbii, ktorá vznikla, 74-ročného lídra Národného frontu sa nepodarilo politicky marginalizovať a dokopať ho na smetisko dejín. Le Pen sa nestal prezidentom, nakoniec v to ani on sám nedúfal, stal sa však akýmsi majákom pre Európu, majákom s veľmi výstražným svetlom. A tak jeho historická úloha môže byť paradoxne opačná než tá, ktorú si vytýčil - tým, že sa politicky tak prudko zaskvel, prebudil spoločnosť z letargie, a tá istá spoločnosť, ktorá jeho zvráteným ideálom dlho dovolila parazitovať, teraz sa snaží ultranacionalistickú politiku umlčať. Ako však upozorňuje britský denník Guardian, hrozba Le Pena bola zažehnaná, no nepodarilo sa ju však vyhubiť.

Za normálnych okolností by mal znovuzvolený prezident pri toľkých percentách jasať od radosti. Nemohol nezvíťaziť. Chirac však vie to, čo všetci Francúzi. Druhé kolo prezidentských volieb bolo skôr akýmsi referendom a nie reflexiou opravdivého rozpoloženia túžob voličov. Totiž 27 miliónov „áno“ pre Chiraca znamenalo de facto „nie“ pre Le Pena. Iná možnosť nebola, ak sa chceli Francúzi so cťou pozrieť zvyšku Európy do očí. Podľa francúzskeho denníka Le Figaro sa stal paradox: Chirac sa stal prezidentom Piatej republiky, hoci má najnižšiu voličskú základňu, a pritom sa stal prezidentom s najväčším počtom získaných hlasov v Piatej republike. Tieto voľby sa dostanú do politických análov. Chtiac-nechtiac Chirac musí byť vďačný najmä svojim tradičným politickým rivalom - socialistom. Ľavica sa totiž najintenzívnejšie zaangažovala a vyburcovala národ k urnám. Akoby tak chceli zmyť hanbu za neúspech ich prezidentského kandidáta v prvom kole volieb. Lionel Jospin včera dohral svoju politickú úlohu, keď tak, ako bol po fiasku z prvého kola sľúbil, zložil funkciu predsedu vlády. Odchádza porazený, ale hrdý. A možno aj s vedomím, že všetko zlé je na niečo dobré, keďže tábor socialistov a ostatných ľavicových strán sľubuje, že svoje poníženie (voľbu kandidáta pravice za prezidenta) odčiní už čoskoro, v dvojkolových parlamentných voľbách 9. a 16. júna. Ak by sa socialisti naozaj opäť zaktivizovali a podarilo sa im získať väčšinu v parlamente, súčasná situácia, keď je pravicový prezident a ľavicová vláda, by pokračovala. A to je podľa politických znalcov opravdivým zmätkotvorným momentom, z čoho ťaží práve extrémna pravica.

Takejto rehabilitácii ľavice sa snaží Chirac, pravdaže, zabrániť. Vie svoje o politickom súžití s Jospinom. Aspoň na mesiac si to teraz už dvojnásobný prezident môže vyskúšať po novom, lebo včera vďaka svojim prezidentským právomociam vymenoval za nového predsedu vlády - do júnových volieb - Jeana-Pierra Raffarina (53), senátora za pravicovú formáciu Liberálna demokracia (DL). Raffarin nie je členom Chiracovho Združenia pre republiku (RPR), už roky je však známy svojou lojalitou voči Chiracovi a bol členom tímu, ktorý pripravoval Chiracovu prezidentskú kampaň. Má povesť umierneného a tolerantného politika, schopného preklenúť politické rozdiely. To ho vraj predurčuje na úlohu zjednotiteľa roztrieštenej francúzskej pravice pred parlamentnými voľbami. Pravica nechce prehrať voľby. Raffarin je dobrou voľbou, lebo môže dať prechodnej vláde, ktorú zostaví, ľudskejšiu podobu a pokúsiť sa tak osloviť aj časť ľavicových voličov. Pôsobil mimo Paríža, môže teda rátať so sympatiami regionálnych voličov, unavených parížskou politickou elitou. Vo svojej knihe, ktorá vyšla v januári, Raffarin hovorí o novom spôsobe vládnutia - o tzv. kreatívnom humanizme, čo má byť náhradou za doterajší „materialistický“ socializmus. Včera dostal dôveru od (opäť) najsilnejšieho muža krajiny. Ak chce byť úspešný, musí teraz dokázať, že je kreatívny nielen ako spisovateľ, ale aj ako politik. Veľa času na to nemá. Júnové voľby sú každým dňom bližšie a bližšie.

Iaromír Novák