USA s Európou a bez nej

„Stojíme za Spojenými štátmi“ (T. Blair). Vojna proti terorizmu spája. „Sme spojencami USA, ale nechceme sa cítiť ako ich satelity“ (H. Védrine). Aj rozdeľuje.

EÚ sa síce postavila na stranu Washingtonu v boji proti terorizmu, dokonca jej 11 krajín, ktoré kopírujú svoje členstvo aj v aliancii, bezprecedentne schválilo článok 5 Severoatlantickej zmluvy v zmysle: jeden za všetkých, všetci za jedného. Ale nemožno tvrdiť, že by sadla na lep predstave rozšírenia vojny proti ďalším režimom bez mandátu OSN. „Ponímanie (amerického postupu) je príliš zjednodušené,“ uviedol šéf francúzskej diplomacie. Dotknutou krajinou je Irak, ktorý spolu s Iránom a KĽDR tvoria Bushovu os zla. Kým americký prezident bez okolkov hovorí o snahe zmeny režimu v Iraku a uvažuje len o termíne a spôsobe, z európskych krajín klasicky jedine Veľká Británia opatrne zreálňuje túto predstavu zovšeobecňujúc, že „musíme, teda medzinárodné spoločenstvo musí zabrániť Saddámovi Husajnovi vo výrobe zbraní hromadného ničenia“ (Blair). Túto náklonnosť si síce odniesol s hanlivým prirovnaním britskej tlače, že je „prezidentov pudel“, no na druhej strane to bol Blairov nápad, aby napr. v prípade konfliktu na Blízkom východe, kde je EÚ opäť skôr na strane Palestínčanov a USA historicky na strane Izraela, sa po jeho skončení rozmiestnili medzinárodní pozorovatelia dozerajúci na dodržiavanie prímeria. Nie je tajomstvom, že EÚ už niekoľko desiatok rokov značne investuje do rekonvalescencie palestínskej ekonomiky, ktorá každým izraelským vpádom na okupované územia dostáva menší infarkt. Posledný „nesúlad“ v dýchaní zapríčinila izraelská ofenzíva ničiaca doslova posledný ekonomický by-pass pre Palestínčanov, čo vyprovokovalo úniu po prvýkrát k samostatnému vyhláseniu o prehodnotení asociačnej dohody s Izraelom bez čakania na americké vyhlásenia o ďalšom postupe.

Obdobne protichodné sú aj názory na postup v prípade Kuby, Iránu či KĽDR. Bushom pozastavený Helms-Burtonov zákon o sankcionovaní zahraničných firiem obchodujúcich s Kubou je už roky stredobodom európskej kritiky. Dnes k nemu pribudla otázka normalizácie vzťahov s Iránom. „Európska únia má vlastný špecifický postoj ku krajinám ako Irán, Irak či KĽDR. Bude svoje stanovisko presadzovať, samozrejme, s rešpektovaním postojov Spojených štátov,“ uviedol napríklad minister zahraničných vecí predsedníckej krajiny EÚ Josep Piqué. Ide predovšetkým o obchodné vzťahy, ktoré by rada, tak ako pred pár týždňami v prípade Libanonu, skvalitnila.

A trecie plochy nie sú len v „regionálnych záležitostiach“. Zmenené ponímanie sveta a vlastnej bezpečnosti po 11. septembri premastilo žalúdok zbrojárskym firmám, aj keď oznámenie o vybudovaní amerického protiraketového dáždnika, ktorý by mal chrániť pred „nespoľahlivými štátmi“, vyvolal zamrznutý výraz skôr na európskych tvárach. V diskusii o americkej zmene jadrovej doktríny bola EÚ na strane Ruska, teda za zachovanie tridsaťročnej Zmluvy o zákaze protiraketovej obrany, udržiavajúc tak štandard vzájomného neútočenia, nehovoriac o chrbtovej kosti bezjadrovej bezpečnosti vo svete. Nezhody však vyvolalo i budovanie vlastnej európskej bezpečnosti, po ktorej Amerika volala už roky. „Odpovedáme teraz na túto výzvu a niektorí naši americkí priatelia nevedia, či sa majú smiať, alebo plakať,“ rozčarovane poznamenal komisár EÚ Chris Pattern. Šesťdesiattisícová armáda, ktorá by mala na európskom kontinente vlastné vedenie a tým by sa vojenská politika stala súčasťou EÚ, sa podľa americkej strany vraj dostane pod vplyv prevládajúcej obchodnej politiky: „Početné a intenzívne obchodné problémy sa môžu preliať do oblasti bezpečnosti a stanú sa nevyhnutne zdrojom rozbrojov medzi EÚ a USA.“ A čo to znamená? Minister obrany USA W. Cohen to naznačil - obavy z možného zabránenia americkému zbrojárskemu priemyslu v prístupe na európsky trh. Pritom obavy sú aspoň nateraz zbytočné. Európski členovia míňajú na obranu ekvivalent 60 % amerického vojenského rozpočtu, v porovnaní s americkou kapacitou vojsk sú v bojoch schopní nasadiť len asi 15 % sily. Najplastickejšie to ukázala vojna v bývalej Juhoslávii, keď USA zabezpečili tri štvrtiny lietadiel, štyri pätiny spojenia a takmer celý prieskum. Len na porovnanie, americký rozpočet je desaťkrát vyšší ako rozpočet druhého najväčšieho vojenského „míňača“ v NATO - Veľkej Británie.

Vojenská sila USA síce navonok dovoľuje Washingtonu pôsobiť z postu jedinej superveľmoci pri rozhodovaní, no vnútri naráža na protireakciu európskych voličov, ktorú musia ich politici brať do úvahy. J. M. Aznar napríklad reč o osi zla prirovnal „k prejavu Harryho Trumana o voľakedajšom sovietskom komunizme“. Rovnako aj v prípade Francúzska a Nemecka (ktorým k značnému vplyvu v EÚ pomáha aj stále členstvo v BR OSN a ktoré museli pri prvom rozširovaní aliancie o krajiny SVE preglgnúť, že Washington negoval ich kandidátov) bolo obom teraz zrejmé, že vzhľadom na volebné obdobie je výhodnejšie použiť skôr protiamerický jazyk, ako ísť proti voličom.

Dokážu sa Spojené štáty zaobísť bez európskej pomoci, ak Európa začne hľadať samu seba a svoje kvality? Zjavne áno. Nakoniec, v Afganistane Washington potreboval od spojencov len „odobrenie“ vo forme schváleného článku Severoatlantickej zmluvy a vojenskú operáciu už uskutočnil plne vo svojej réžii. Proti vlastným záujmom nešli USA ani v obchodných sporoch s EÚ, ani v otázkach životného prostredia a už vôbec nie spravodlivosti. V prípade Kjóta sa súčasný prezident G. W. Bush rozhodol vymazať podpis predchodcu B. Clintona na zmluve, pretože záväzky „príliš poškodzujú ich ekonomiku a nahrávajú rozvojovým krajinám“ (ako 40-percentný celosvetový znečisťovateľ ovzdušia by mali USA do roku 2010 znížiť emisiu skleníkových plynov o 5,2 % v porovnaní s rokom 1990).

V prípade medzinárodného Trestného tribunálu na základnej zmluve z Ríma tiež svietil podpis vtedajšieho prezidenta Clintona, dnes chcú USA zo zodpovednosti vycúvať. Aj keď boli iniciátorom niekoľkých trestných tribunálov - či už pre bývalú Juhosláviu, alebo Rwandu, nedokážu sa vyrovnať s pocitom, že by tribunál sídliaci v Haagu mal možnosť súdiť amerického občana, najmä vojaka alebo politika, pre prípadné vojenské zločiny.

USA však Európu potrebujú. Nielen jej policajné a bezpečnostné sily, ktoré striedajú misie v krajinách po konflikte, ale predovšetkým jej prostriedky na rekonštrukciu a obnovu hospodárstva týchto, ako to nazval The Economist, „dobytých“ krajín. Minulé desaťročia poskytli príkladov viac ako dosť. Problémy preto môžu vzniknúť z jej reakcie, keďže si to už uvedomila. Trefný bol rakúsky kancelár W. Schüssel: USA „neberú Európu stále dosť vážne. Nestačí, aby bola Európa global payer (svetový platca), ktorý sa snaží riešiť problémy len finančnou pomocou, musí sa stať aj global player (svetový hráč), ktorý hrá v medzinárodnej politike aktívnu úlohu“. Dodajme, že to, bohužiaľ, vyžaduje v prvom rade jednotnosť od nesúrodej a roztržitej EÚ a následne od USA, aby EÚ uznali ako rovnoprávneho partnera. Až potom možno hovoriť o nejakej pevnosti transatlantického partnerstva.