Global payer a global player

Keď sa koncom minulého decembra tlačili do novín nekrológy za odchádzajúcim rokom a storočím, väčšina periodík sa uchýlila k fráze, že sa svet po 11. septembri zmenil. „Všetko nasvedčuje tomu, že to bol posledný deň amerického izolacionizmu,“ tvrdili v analýzach niektoré európske denníky. Sčasti mali pravdu. Spomínané udalosti strategicky ovplyvnili vzájomné vzťahy USA a ich spojencov, najmä zo starého kontinentu. Jednotnosť, s akou sa postavili proti terorizmu, bola učebnicovým príkladom. Svet sa však zase až tak nezmenil. Zmenilo sa vnímanie sveta. Bezprostredné vnímanie vojny, či ak chcete aj Usámu bin Ládina, o ktorom svet vedel oveľa skôr, ako 11. septembra. A zmenil sa aj vývoj, resp. vnímanie politických, ekonomických a strategických vzťahov medzi USA a ich spojencami z radov Európskej únie. Ako sa ukazuje niekoľko mesiacov po teroristických útokoch na ciele USA, koherentnosť spojenectva má veľmi zvláštne špecifiká.

Na jednej strane je to boj o súhru v strategických otázkach globálneho pôsobenia (vytvorenie bezpečnostného dáždnika, posilnenie geografických sfér vplyvu), kde napriek proklamovaným spoločným ideám počuť škrípanie aj v prozaických politických otázkach, ako vývoj v jednotlivých častiach sveta. Európa sa tu dostáva do postavenia globálneho platcu "rekonštrukcie" dotknutých regiónov, kým Amerika si ponecháva rolu globálneho hráča. Dvojaké je aj enviromentálne chápanie potrieb planéty - napriek súhlasnému stanovisku o snahe znížiť emisie. A pravidlo bližšia košeľa ako kabát prevláda tiež v obchodných sporoch.

Na druhej strane je koherentnosť partnerstva Spojených štátov so starým kontinentom stále oslabovaná neúspešným prekonávaním samoľúbeho izolacionizmu USA, ktorému kontruje ešte viac sa medzinárodne politicky aj ekonomicky otvárajúca Európa. Tento izolacionizmus - popretkávaný pomedzi vyššie uvedené spory - je plasticky zviditeľňovaný najmä bojom o vládnutie vo svete. Európska precitlivelosť na doržiavanie medzinárodných noriem práva však i tu naráža na akýsi účelový egoizmus v prispôsobovaní si záväzkov krajiny spoza Atlantiku. „Spojené štáty porušili, ustúpili od, alebo konali s cieľom nejakým rozhodujúcim spôsobom narušiť každú dohodu, ktorú sme podrobne študovali.“ Tvrdí napríklad N. Dellerová, spoluautorka správy Vláda práva a vláda moci, ktorá analyzuje americký ohlas na osem hlavných medzinárodných dohôd vrátane zmluvy o nešírení jadrových zbraní, zmluvy o zákaze jadrových skúšok a zmluvy o protiraketovej obrane. Ešte transparentnejšie sú dopady spravodlivosti v boji proti teroristom. „Väčšina európskych reakcií na Guantánamo nevzniká preto, že ľudia súcitia s väzňami. Dotýka sa to však neuralgického bodu - obavy Európanov, že Amerika neverí v medzinárodné právo, neverí v to, že by sa mala sama podrobiť určitým existujúcim pravidlám, organizáciám či normám, ktoré limitujú jej slobodu sebarozhodovania“ (CH. Grant, riaditeľ Centra pre európske reformy v Londýne).

Minulotýždňový summit potvrdil celistvosť transatlantického spojenectva. Ale je táto celistvosť naozaj celistvá?