Kde sa končia slová?

História politických vrážd je dlhá ako ľudstvo. Už v najstarších časoch bolo najjednoduchším spôsobom ako uchopiť moc - zabiť politického súpera. Na príbuzenstvo sa ohľad nebral, dôležitý bol efekt. Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ.

V priebehu storočí sa politické vraždy sofistikovali. Rozširoval sa okruh motívov, zdokonaľovala technika. Kennedy, Lummumba, Moro, Che, Sadat. Čo meno, to kapitola. A zároveň dôkaz, že ľudstvo má pred sebou dlhé storočia evolúcie, kým sa mu podarí skoncovať s krvavou tradíciou. Ak sa mu to vôbec niekedy podarí.

Násilná smrť holandského pravicového extrémistu Pima Fortuyna sa zrejme nedostane do kategórie najdôležitejších. Áno, spôsobila šok a tento šok je úplne namieste. Nedá sa však čakať, že holandská tragédia nejako naruší tok dejín, ako sa to podarilo niektorým jej slávnejším predchodkyniam. Na druhej strane táto vražda v každom prípade prináša niekoľko pozoruhodných a nie celkom príjemných odkazov.

Podľa prvých indícií pravicového politika zavraždil ekologický aktivista. Ak by sa teória potvrdila, bolo by zrejmé, že vrah konal z ideologických pohnútok. A tu sa dostávame na mimoriadne tenký ľad. Proti sebe totiž stoja politik verejne proklamujúci xenofóbiu a zanietenec ochotný zabiť, ale aj obetovať svoj život v mene tolerancie, slobody a ľudských práv. Ktorý vám je sympatickejší?

Keďže vieme o čo ide, v konkrétnom prípade je odpoveď jednoznačná. Viem si však celkom dobre predstaviť, že by všemocné médiá za iných okolností dokázali zo zanietenca urobiť hrdinu a z politika netvora. Stačilo by zopár dojímavých záberov a vybraných citátov. Práve preto si musíme dávať dobrý pozor, kde sa končia slová a kde sa začínajú skutky.

Rastislav Boldocký