Dohady o Arafatovej úlohe

Nečakaná smrť 15 ľudí číhajúca v izraelskom meste Rišon Letzion, ktorú si v utorok krvilačne „vychutnal“ militantný samovražedný atentátnik, nahlodala už aj tak dosť tenký manévrovací priestor na diplomaciu. Adekvátne s tým sa - napriek tomu, že atentát okamžite odsúdila palestínska autonómna vláda - zväčšil tieň izraelského podozrenia na jej neúčinný boj s terorizmom. Premiér Ariel Šaron skrátil návštevu USA, čím zostalo pár otázok nezodpovedaných po rozdielnych názoroch s hostiteľom prezidentom G. W. Bushom. Aká bude podoba palestínskej samosprávy? Ako by mala vyzerať nová palestínska vláda a vôbec, akú úlohu v nej zohrá sám Jásir Arafat? Aké špecifiká má vlastne „najserióznejší mierový plán“", s ktorým Šaron do USA letel?

Otázok je vskutku dosť a odpovede zatiaľ len čiastkové. V prvom rade Šaron celkom nesúhlasí s Bushovou predstavou, že základným cieľom a vyústením mierového procesu má byť samostatný palestínsky štát. Kým podľa neho je „o tejto otázke stále predčasné diskutovať“, Bush naďalej tvrdí, že „svoj názor (na vznik palestínskeho štátu) som nezmenil“. Americký prezident dal už pred Šaronovou návštevou najavo, že napriek potrebe zmeniť prístup palestínskej autonómnej vlády k boju proti terorizmu nie je celkom zajedno, pokiaľ ide o stostranové obvinenia Arafata o podpore terorizmu, ktoré priniesol so sebou do USA izraelský premiér. To však nemení nič na tom, že Arafat Busha „sklamal“. Ako zdôraznil: „Musí (Palestínčanov) viesť. Musí ukázať svetu, že verí mieru." USA totiž stále považujú Arafata za predstaviteľa Palestínčanov . Kým Šaron prišiel do Washingtonu s víziou, že pred akoukoľvek ústavou palestínskeho štátu, ktorú žiada Bush, je potrebné prijať rozsiahlu reformu palestínskej samosprávy, čo by znamenalo „oslabiť Arafatovu pozíciu“, podľa USA „nie je potrebné hovoriť s jedným človekom, ale Arafat je predstaviteľom Palestínčanov, ktorí to dali jasne najavo“. V rozhovore pre denník The New York Times napríklad Šaron priamo uviedol, že v najkrajnejšom prípade by mal mať Arafat len „symbolickú úlohu“. Jednou z podmienok je podľa neho reorganizácia samosprávy, ktorá by znamenala nové zjednotené vnútorné palestínske bezpečnostné sily a vládu, na čele ktorej by bol premiér „zdanlivo podriadený Arafatovi, ale reálne s väčšími právomocami“. Ako povedal Šaron, rozdelenie finančných prostriedkov nemôže byť tiež len na rozhodovaní jediného muža.

USA izraelskému premiérovi v podstate vyšli v ústrety. Aj pokiaľ ide o tvorbu bezpečnostných zložiek, aj čo sa týka potreby reformy a medzinárodnej konferencie, ktorá by nebola formátu a la Madrid či Camp David roku 2000. Bush posiela šéfa CIA G. J. Teneta do regiónu, aby pomohol vybudovať nové palestínske bezpečnostné sily, odlišné od tých, ktoré izraelská armáda systematicky „vyraďuje z činnosti“. Okrem toho šéf Bieleho domu telefonicky rokoval aj s egyptským prezidentom H. Mubarakom a saudskoarabským princom Abdulláhom, no podrobnosti nie sú známe. Pravda, nevypočuté zostali zo strany Šarona americké požiadavky na ústavu, keďže nekorešpondovali s predstavou „najserióznejšieho mierového plánu“ A. Šarona pozostávajúceho z troch bodov: zastavenie násilia a teroru, medzifáza s následnými krokmi, po ktorých až bude nasledovať finálne rozhodnutie o konečných hraniciach, a posledným bodom je zlepšenie palestínsko-izraelských vzťahov pred uzatvorením akejkoľvek mierovej dohody.

Ako sme povedali, základom rozhovorov o mieri by nemala byť medzinárodná konferencia. Nič, čo by mohlo obe strany „dotlačiť“ k mieru, ako sa to stalo v Madride v roku 1993 či v Camp Davide v roku 2000. Šaron si necháva zadné dvierka, pretože teraz sa jeho „boj s terorizmom“ neskončil. Aj na súčasný krvavý atentát sa Izrael rozhodol odpovedať odplatou: „Dostaneme ho a zabijeme ako prvého“ (Šaron). Ani Washington zatiaľ kroky, ktoré izraelská vláda podnikne, nepozná. „Musíme použiť naše právo sebaobrany,“ zopakoval obľúbenú frázu G. W. Busha s tým, že „nepovedal ani prezidentovi, čo sa chystajú podniknúť“. Aj to čiastočne urobilo Washingtonu škrt cez rozpočet zrýchleniu diplomatického úsilia. Pravda, tomu bráni aj nezrealizovaná misia do Džanínu, kde sa BR OSN zmohla len na prijatie rezolúcie odsudzujúcej Izrael za jej neumožnenie. A v neposlednom rade atentáty druhu Rišon Letzion a následná odpoveď Izraela vo forme vpádov do obcí na okupovaných územiach ako najnovšie al-Uža pri Jerichu či Túl Karimu v Predjordánsku.

Slávka Blazseková