Sme vycvičení?

Peter Kasalovský

Neviem si zvyknúť, že výročným Dňom víťazstva nad fašizmom je 8. máj. Je to najskôr preto, že niekdajšia Československá republika, neskôr ľudová a potom dokonca s prívlastkom socialistická, mala svoj štátny sviatok o deň neskôr, keď si pripomínala oslobodenie hlavného mesta Prahy Sovietskou armádou. Od tých májových dní 1945. roku je päťdesiatsedem rokov a priamych účastníkov - pamätníkov boja s treťou ríšou, ale aj s domácimi fašistami a tými v ďalších krajinách pomaly niet. Tí, čo žijú medzi nami, majú najmenej svojich sedemdesiatpäť rokov.

Mnohé z toho, čo sme sa učili o tých časoch my, dnešní päťdesiatnici, je spochybňované. Akoby niekomu priveľmi záležalo na tom, aby tie časy čo najrýchlejšie zakryl prach. Mal som však to šťastie, že som sa stretol s desiatkami ľudí, ktorí boli schopní obetovať vlastný život nielen za svojich najbližších, ale rovnakou mierou za štátnu a národnú slobodu a za prežitie slovanského kmeňa. Podľa toho sa správali v časoch vojnových, či už v zahraničných vojskách alebo v domácom odboji. Sme povinní úctou nielen voči padlým a obetiam fašizmu, ale aj živým.

Je totiž iné byť človekom v čase vojny a v okupovanej, či celkove devastovanej a porobenej krajine. Vtedy, keď ste nikto : bez občianskych práv a nehovoriac už o tých ľudských. Keď cudzia moc v mene svojich zvrátených princípov rozhoduje o bytí a nebytí - o smrti nielen jednotlivca, ale celých národov a všetko zdôvodňuje rasovou nadradenosťou. Nemáme nijaké morálne právo vnímať milióny padlých a ubitých civilistov ako taký fakt, ktorý patrí iba do jednej z mnohých kapitol minulého storočia. Každý z tých miliónov mal predsa taký život ako my.

Je to až neuveriteľné, pretože boli nielen mrazivé dni, ba až kritický vývoj udalostí na našom kontinente, že celoeurópsky máme mier. Všetci si ho však neželajú naveky a vzývajú najtemnejšie sily, aby bol krehký a takpovediac rozbitný. Cielene sa snažia vymyť z pamäti národov fakty o prvej i druhej svetovej vojne, pričom vykladajú dejiny tak, aby sa im darilo balamutiť masy heslami o historickej krivde a ponížení. Konajú tak v integrujúcej sa Európe, ktorá ich síce odmieta, ale so zadnými dvierkami pre „toleranciu názorov“, čo je nebezpečné.

Dosť vzdialené sú udalosti svetových vojen aj preto, že nám slabne pamäť národná, ale aj tá individuálna. Bolo by viac ako trestuhodné, keby sa mala budovať dávno potvrdenými realítami. Takými, ako boli trebárs Lidice, Tokajík a Osvienčim, neskoršími agresiami (či vari bojmi za slobodu a demokraciu?!), či celkom nedávnym terorom, akého sme boli svedkami 11. septembra 2001 v Spojených štátoch. Keby sme sa starali o tú pamäť tak, ako nám ju odovzdali naši príbuzní a vôbec míňajúce sa generácie, tak by bol svet v lepšej kondícii.

Násilie, kriminalita a teror, ale aj akty agresie proti iným štátom, tie sú oficiálne neželané, avšak trpené, ba aj dovolené a neraz podporované v mene vždy veľkých ideálov (a veľkého biznisu !), aby k nám cez média vstupovali každodenne a bez pozvania. Bude to tak, že my sme takmer vycvičení na vyrovnanie sa s tým, že opätovne sa nevylučuje možnosť ohrozenia nášho života, a v konečnom dôsledku (seba)zničenia celej civilizácie. To musím práve dnes priznať ...

Peter Kasalovský