Tristoročný omyl vedy ?

Ak príde niekto s novou vedeckou teóriou, ktorá navyše prepája zdanlivo vzdialené odbory, ako je fyzika, biológia a ekonómia, je na dobrej ceste získať prívlastok čudák. Pozor si treba dať najmä ak dotyčný publikuje nie v odborných časopisoch, ale v knihe určenej laikom. Pravda je však celkom iná - reč je o renomovanom fyzikovi Stephenovi Wolframovi. Už od 80. rokov sa zaoberá počítačovým programom zvaným bunkový automat. Pozostáva z množstva bielych a čiernych tvarov, ktoré menia farbu podľa automatickej zákonitosti. Wolframa to fascinovalo a položil si otázku: „Nefunguje to takto nejako v prírode?“ Začal vytvárať stovky ďalších automatických vzorcov a bol fascinovaný, keď počítač vytvoril obrazce známe z mnohých vedeckých odborov vrátane diagramu, ktorý vychádza z Einsteinových rovníc. Wolfram si uvedomil, že známe rovnice môžu popísať iba jednoduché prírodné javy. Možno nimi napr. vyjadriť obežnú dráhu jednej planéty, nie celej slnečnej sústavy. Kedysi zázračnému študentovi zišlo na um, či sa teda veda 300 rokov neuberá zlým smerom. Vedci by podľa neho mali pre javy prestať hľadať zložité rovnice a namiesto toho nájsť automatický vzorec, ktorý zodpovedá pozorovanému. Riaditeľ neurobiologického laboratória v kalifornskej La Jolle Terence Sejnowski zdôrazňuje, že „je celkom možné, že sa potvrdí, že jeho myšlienky sú veľmi významné“. Na to, či sú Wolframove automaty naozaj revolučným obrazom prírody, alebo či sa jej skôr iba podivuhodne podobajú, treba vyčkať, až tieto idey vedecký svet strávi. Sejnowski tento zažívací a overovací proces odhaduje na desať rokov.

(čtk)