Zo summitu asi nič nebude

Ariel Šaron otvorene odmietol hranice spred roku 1967

Výsledok v poradí už šiesteho stretnutia prezidenta G. W. Busha s izraelským premiérom A. Šaronom nebolo ťažké správne „natipovať“. V podstate sa dalo dedukovať z reakcií Bieleho domu na izraelské vojenské akcie v Ramalláhu a z víkendového rokovania prezidentov USA a Egypta. „Predčasnosť“ akýchkoľvek krokov, pokiaľ ide o časový harmonogram rokovaní a termín vyhlásenia palestínskeho štátu, čo žiadal v sobotu v Camp Davide Husní Mubarak, však nabúrala celú koncepciu dohodnutú v roku 1993 v Oslo. Mierová zmluva už vtedy rátala s dočasnosťou ustanovenej samosprávy, ale rátala aj s voľbami, na základe ktorých nové vedenie dostane mandát na rokovanie s Izraelom o záverečnom usporiadaní - o osude židovských osád, o práve utečencov na návrat, ako aj o hraniciach palestínskeho štátu. A voľby dnes premiérovi Šaronovi nesedia. Rovnako časový harmonogram, ktorý by prinútil k záväzkom aj izraelskú vládu. Aj z tohto dôvodu bolo Oslo pre Šarona vždy mŕtve.

Útoky protiizraelských militantníkov a následné záťahy izraelskej armády nateraz vzďaľujú od reality akékoľvek izraelsko-palestínske stretnutia. Nakoniec, prezident Bush to povedal dosť zreteľne: Ešte nie je zrelý čas na blízkovýchodný summit, pretože „nikto nemá dôveru v novovznikajúcu palestínsku vládu“. A hovoriť o palestínskom štáte je tiež „predčasné“. Práve táto odpoveď Husnímu Mubarakovi posilnila sebavedomie A. Šarona, ktorý svoj príchod do Washingtonu niekoľkokrát odkladal. Požiadavka reformy je pre Izrael prvoradá. Prezident Jásir Arafat už síce zredukoval počet ministrov o desať, s vytvorením dôležitého ministerstva vnútra, no reforma v priestore napätia zapríčineného pretrvávajúcou izraelskou okupáciou a existenciou či rozširovaním izraelských osád nemá ani podľa bývalého šéfa diplomacie z obdobia rokovaní Izraela v Tabe a Camp Davide Šloma Ben-Amiho zmysel. Ostreľovanie Arafata - či už chcené alebo nie - útokmi na jeho pracovňu, resp. pred týždňom na jeho posteľ, nepridá na utíšení vášní militantných hnutí. Dokonca zvráti aj klesajúci trend Arafatovej popularity. Z toho, kto podľa Busha „sklamal národ“, sa stane ten, kto bude jeho opätovným symbolom. Ak by sa voľby uskutočnili už teraz, dosť jasne by túto prevahu bolo vidieť. Aj sila sympatizantov Hamasu, ktorý nateraz odmieta účasť vo vláde. Likvidovanie palestínskych bezpečnostných zložiek a ostreľovanie Arafatovho sídla nie je tá najsprávnejšia odpoveď na „likvidovanie teroristov“, ak naďalej platí, že „Arafat nie je terčom“. Izrael tým len teroristov provokuje.

To však odsúva skutočne možnosť stanoviť záväzky. Otázne len je, či práve to niekomu vyhovuje.

Sám Šaron totiž vo Washingtone zdôraznil, že pre Izrael nie je akceptovateľná požiadavka rokovať o hraniciach spred roku 1967. V tomto smere je však sčasti sklamaním, že názor Bieleho domu dnes tiež upúšťa od danej vízie úpravy hraníc spred roku 1967. Bush pritom nenamietal ani na Šaronove slová, že „v tejto chvíli nevidíme žiadneho partnera (pre rokovania)“. Šaron by rád odstavil Arafata, prípadne presunul jeho výkonné právomoci na premiéra, „ktorý by pristupoval k požiadavkám Izraela na ďalšie dvadsaťročné prechodné obdobie ústretovejšie“. Izraelský premiér však naozaj chce využiť čas na ďalšie obmedzenie záväzkov z izraelskej strany. Okrem hraníc sú pre neho stále hrozbou utečenci a osady. Podľa záväzných rezolúcií BR OSN či dohôd z Osla sa im návrat musí umožniť. No izraelský mierový plán počíta so vzdaním sa tejto požiadavky výmenou za evakuáciu sporných osád. Ak však zoberieme Šaronovu „neakceptovateľnú požiadavku“ týkajúcu sa roku 1967, vidíme, že pôjde o izolované osady a palestínsky štát vznikne na území dnešnej Gazy a Západného brehu Jordánu.

Zdá sa, že čím ďalej sa budú záväzné rozhodnutia odkladať, tým ťažie sa bude hľadať obojstranný kompromis. Zostanú len požiadavky z jednej strany, ktoré stabilitu neprinesú. Len ďalšie vášne. Skutočne má Šlo Ben-Ami pravdu. Chcieť len bezpečnosť bez ukončenia okupácie a rozširovania nezákonných osád, sa nedá. Prináša to len nenávisť, ktorá je dobrým argumentom na stagnáciu rokovaní, ale v konečnom dôsledku zlým riešením pre

Slávka Blazseková