Úvery stále stagnujú

Zahraničná zadlženosť Slovenska v roku 1994 dosiahla podľa predsedu vlády Mikuláša Dzurindu 4,3 mld. USD, v roku 1998 11,9 mld. USD a na konci minulého roka 11,3 mld. USD. Premiér z toho vyvodzuje, že „hospodársky rast je už o inom, že nie je na úvery, na pôžičky, ale tvorí sa omnoho zdravším a perspektívnejším spôsobom“. V ekonomickej oblasti považuje premiér za najvýznamnejšie pozitívne javy zníženie úrokových sadzieb v komerčných bankách. Prebytok peňazí v uplynulých dvoch rokoch výrazne zrazil úrokové miery menej ako na polovicu. Generálny riaditeľ Slovenskej ratingovej agentúry Rudolf Autner sa zhoduje s názorom odborníkov, že po reštrukturalizácii bankového sektora skutočne došlo k náprave, keď sa finančne náročnou operáciou očistili a sfunkčnili (ešte pred privatizáciou) tri najvýznamnejšie bankové domy na Slovensku. Podnikateľská sféra vo všeobecnosti dáva za pravdu, že Dzurindom spomínaný „perspektívnejší spôsob“ má zrejme dlhodobý časový horizont, lebo nateraz sa s jeho konkrétnejšími dosahmi v podnikateľskej praxi stretávajú len sporadicky.

Prezident Slovenského živnostenského zväzu Anton Buben musel prednedávnom pripomenúť každodennú realitu, s ktorou sa stretáva podnikateľská sféra na Slovensku: úver pod päť miliónov korún nie je pre žiadnu banku zaujímavý. Na druhej strane priznal, že na podnety predstaviteľov zväzu začínajú banky ponúkať nové produkty pre malých podnikateľov. V porovnaní s vyspelou Európou (povedzme s Rakúskom, aby sme nechodili ďaleko) však stále pripomíname spiacu princeznú, ktorá sa len veľmi pomaly prebúdza k životu. Opozícia je k danej situácii podstatne kritickejšia. Pri vyslovovaní nedôvery vláde Mikuláša Dzurindu v Národnej rade SR v marci tohto roka poslanec Miroslav Maxon (HZDS-ĽS) osobitne zdôraznil práve fakt, že vláda nezvládla reštrukturalizáciu bánk, ktorá nebola dotiahnutá do ozdravenia podnikateľského sektora. Priznal síce, že zhruba 70 % problémových úverov bánk sa viazalo na obdobie spred roku 1998. V tejto súvislosti však nezabudol vysvetliť, že značná časť ďalších boľavých úverov sa spája s tzv. Miklošovou malou privatizáciou a nakoniec tretí rozhodujúci balík

zlých úverov

priniesol rok 1999 ako dôsledok pomalšieho tempa rastu slovenskej ekonomiky. Suma 105 mld. Sk, ktorá sa viaže na ozdravenie bánk, sa stala bremenom daňových poplatníkov - na jeho splatenia sa poskladajú občania. M. Maxon vytýka vláde, že na zníženie tohto záväzku nevyužila zdroje získané z predaja ozdravených bánk a ako potvrdzuje doterajšia podnikateľská prax (najmä pretrvávajúce zlé skúsenosti pri poskytovaní úverov), vláde sa nepodarilo aktívnejšie vtiahnuť vyčistené komerčné banky do aktívnejšej účasti na ozdravení podnikateľského sektora. Aj preto musel generálny riaditeľ sekcie priemyslu Ministerstva hospodárstva SR Vojtech Pánik konštatovať, že samotná reštrukturalizácia podnikovej sféry doteraz pokročila málo, doslova len o slepačí krok. Ako „ďaleko“ sa dostala, to najlepšie vystihujú jeho slová, že „priemysel na Slovensku reštrukturalizáciu ešte len čaká“. Dodal, že súčasná vláda do bankového sektora

naliala peniaze,

štát vydal dlhopisy za vyše 100 mld. Sk a nahradil nimi zlé úvery. Pri pohľade na problém z podnikového okna výsledkom je, že podniky sa ozdravujú v konkurzoch. Je viac ako jasné, že banky si pri posudzovaní rozvojových projektov a ich potenciálnom úverovaní, slušne povedané, nasadia dvojnásobne silné okuliare. Napriek tomu sa zástupcovia komerčných bánk na Slovensku bránia štatistikou, podľa ktorej situácia v poskytovaní úverov sa vlani oproti roku 2000 začala mierne zlepšovať. Tvrdenie opierajú o skutočnosť, že kým v roku 2000 celkový objem úverov klesal, vlani už „len“ stagnoval. Platonický nárast cítiť najmä teraz, aj keď si to značná časť politickej i podnikateľskej sféry dáva do súvislosti s blížiacimi sa voľbami. „V zásade sa nič mimoriadne nedeje,“ povedal prednedávnom analytik Slovenskej ratingovej agentúry Ľudovít Ódor. Analytici zhodne konštatujú, že už vlani sa nedalo hovoriť o credit crunchi, teda o situácii, keď objem úverov prudko klesá z iných dôvodov, ako je nezáujem podnikateľov. Po privatizácii noví vlastníci bánk chcú najskôr získať

úplný obraz

o úverovom portfóliu. Doterajšie skúsenosti hovoria, že banky sa chcú orientovať na poskytovanie kratších úverov, čo zodpovedá štruktúre vkladov. Podnikateľská sféra sa na tento zámer pozerá dosť skepticky, pretože väčšina slovenských podnikov dnes nie je v takej kondícii, aby mohli v krátkom čase požičané peniaze investovať výlučne do projektov a rozvojových programov, ktoré im stihnú v krátkom čase zarobiť peniaze na rýchle splatenie dlhov (vrátane úrokov) banke. Transformácia ekonomiky vyžaduje koncipovať zásadnejšie reštrukturalizačné kroky, ktorých efekt sa prejaví až v dlhodobejšom časovom horizonte. Podnikateľská a banková sféra na Slovensku sa nateraz zhoduje aspoň v jednom: svoj podiel na tom, že im málokto chce požičať potrebné peniaze, majú aj samotné podniky. Predovšetkým doplácajú na chorobu z minulého obdobia, keď sa v snahe zaplatiť štátu čo najnižšie dane snažili (a mnohí sa ešte stále aj snažia) „zatĺkať“ zisk podniku. Úver by sa totiž mal splácať zo zisku a keďže ho podnik papierovo nevykazuje, nemá z čoho úver splácať a banka zareaguje tak, ako reaguje: otočí sa k podnikateľovi chrbtom. V slepej uličke takto neraz skončí možno aj dobrý úverový projekt.

Tibor Bucha