Aby strašiak nebol realitou

Súčasné dane a vývoj výdavkov štátu môžu viesť ku kríze

Na Slovensku sa dlhodobo prerozdeľuje v priemere 46 % vytvoreného bohatstva. To je zároveň údaj hovoriaci o tom, koľko hotových peňazí každoročne nasáva a zároveň opúšťa systém verejnej správy. Za ním sa skrývajú nevykonané hospodárske reformy, nemeniaca sa štruktúra výdavkov, ktorá predurčuje budúcu možnú intenzívnejšiu daňovú politiku. Daňoví poplatníci na Slovensku naďalej rovnako dlho pracujú na dôchodky, sociálne dávky, na verejnú správu, školstvo či zdravotníctvo. Čoraz dlhšie pracujú na úrokové náklady štátu. Ten sa zadlžuje, aby si na požadované služby nemusel pýtať priveľa daní. Výsledkom je veľká medzera medzi daňovými zdrojmi a výdavkami, ktorá môže viesť k finančnej kríze alebo si vynúti nárast daňového bremena. Napriek niekoľkým prijatým opatreniam v oblasti daňovej sústavy, najmä zníženiu sadzieb daní z príjmov s platnosťou od januára 2002, slovenská vláda ani parlament nepodnikli žiadnu podstatnú systémovú zmenu na strane verejných výdavkov, ktorá by viedla k dlhodobému odbremeneniu daňových poplatníkov. V týchto dňoch sme zaznamenali výroky niektorých koaličných poslancov ,angažujúcich sa v otázke platenia daní a odvodov. Jeden z nich tvrdil, že

budúca vláda

musí pristúpiť k radikálnym úsporám. Otázka znie, prečo osvietenie ducha politikov smeruje až k budúcnosti? Znamená súčasná situácia toľko, že tzv. reformná časť kabinetu si chce prílišným rozdávaním prostriedkov vytvoriť priestor na opätovné zvolenie, aby sa mohla podieľať na škrtení v nádeji, že dostane na to mandát? Tomu sa asi povie koncepčná národohospodárska vízia alebo snaha o zachovanie kontinuity. Na čí úkor a v prospech koho? Mnohí podnikatelia sa obávajú, že koncom tohto alebo na budúci rok môže dôjsť k zvýšeniu daní. Vláda túto myšlienku síce odmieta, ale nič nerobí, aby sa strašiak nestal realitou. Negatívnym príkladom je reforma verejnej správy, ktorá nebola zvládnutá personálne ani finančne. Dane a príspevky kryjú u nás necelých 77 % verejných výdavkov. Zvyšok sa financuje z úverov, privatizačných výnosov alebo zo zisku štátnych podnikov. Pritom štátne podniky sú takmer sprivatizované a prestanú byť takýmto „štátnym“ zdrojom. Privatizačné výnosy sa vyčerpávajú. Tlak na výdavky bude vytvárať aj

riziko splatnosti

poskytovaných štátnych záruk. Jedinú významnejšiu alternatívu k daňovým zdrojom tvoria úvery. Ich úrokové náklady však tlačia na prehlbovanie deficitov a na ďalšie zadlžovanie a predražovanie verejných služieb. Táto alternatíva sa niektorým ekonómom ukazuje ako priveľmi nákladná, preto možno do budúcnosti rátať s tým, že požadované výdavky bude chcieť štát predsa len pokryť štandardnými daňovými príjmami. Pri vysokej nezamestnanosti a neveľkom hospodárskom raste štát v podstate uviazol medzi nutnosťou zvyšovania daní a rizikom nákladného zadlžovania. Dochádza k roztváraniu nožníc medzi zvyšujúcimi sa výdavkami a príjmami štátneho rozpočtu a iných verejných rozpočtov. Táto medzera sa financuje z dlhu a ten, samozrejme, opäť zaplatia daňoví poplatníci. Očakáva sa, že uvedená rozširujúca sa medzera bude spôsobovať v budúcnosti mnohé problémy. V tejto situácii existujú tri možnosti. Po prvé, pokračovať nezmeneným spôsobom, to znamená

plátať diery

z výnosov z privatizácie, ktoré, ako sme už uviedli, sa končia a zadlžovaním sa. To je však na účet budúcnosti. Druhou možnosťou je zvýšenie daní a odvodov, čím by sa obmedzila ekonomická sloboda občanov. To však vláda odmieta. Ale asi len preto, že je pred voľbami. Poslednou možnosťou je redukcia verejných financií. Išlo by teda o zmenu charakteru štátu, k čomu sa doteraz rozhodnejšie neodhodlala najmä pre svoje partikulárne stranícke záujmy. Obmedzenie jeho úloh by znamenalo redukciu výdavkov a podstatne menšie nároky na daňové príjmy. Na to však kabinet a celá vládna garnitúra za štyri roky akoby neprišli.

Včera, 18. júna, bol tzv. deň daňovej slobody. To znamená, že od dnešného dňa teoreticky až do konca roka nepracujeme na odvody a dane, ale len pre svoju potrebu. Slovensko nie je v tomto na prvý pohľad pozitívnym ani negatívnym šampiónom. Menší podiel cez

verejné rozpočty

rozdeľujú napríklad USA (v roku 2000 mali deň daňovej slobody 16. mája), v Japonsku 8. mája, na Islande 21. mája, vo Veľkej Británii 7. júna. Medzi krajiny, kde rozdeľujú cez verejné rozpočty veľmi veľa prostriedkov, patria najmä tzv. štáty blahobytu so silným sociálnym systémom. Ten však v súčasnosti predstavuje vážny problém pre ich konkurencieschopnosť. Napríklad Belgicko malo v roku 2000 deň daňovej slobody až 2. septembra, Švédsko 14. augusta, Dánsko 13. augusta, Nemecko 12. augusta a Fínsko 9. augusta. Daňové sadzby sú síce veľmi dôležitým výpovedným údajom o ekonomickom systéme, ale nie sú jediným indikátorom toho, aké je celkové daňové zaťaženie. Napríklad pri dani z príjmov nie je dôležitá len ich výška, ale aj stanovený základ. Napriek tomu krajiny, ktoré majú vyššie sadzby dane, s vysokou pravdepodobnosťou majú aj celkové vyššie daňové zaťaženie. Túto otázku treba posudzovať dynamicky, ako

daňový systém

dlhodobo pôsobí v krajinách blahobytu. Napríklad Švédsko je známe ako krajina s najrozsiahlejším tzv. štátom blahobytu. V roku 1970 sa nachádzalo z hľadiska výšky priemerného príjmu na obyvateľa v rámci sveta v prvej trojici krajín. Dnes je okolo dvadsiateho miesta. Dôvodom je, že financovanie štátu sociálneho blahobytu si vyžaduje veľké rozdeľovanie a odčerpávanie množstva prostriedkov od občanov i podnikov. Otázkou môže byť, v čom je problém, ak im to vyhovuje. Problém nastáva vtedy, keď občania začnú poukazovať na zhoršenú kvalitu služieb a pýtajú sa, prečo majú platiť také vysoké dane. A to je aj prípad niektorých štátov blahobytu. Môžu prísť do etapy, keď tento systém začína byť nefinancovateľný a jeho podpora zo strany občanov začne klesať. Napriek tomu s našimi nákladmi na verejnú správu vrátane služieb sa to porovnať nedá v žiadnom z kvalitatívnych parametrov.

Vladimír Turanský