Peniaze do vankúšov

Najväčším tromfom ekonomických expertov združených okolo vicepremiéra Ivana Mikloša je doterajší vývoj inflácie. Z 27 % v roku 1993 klesala na 5,2 % v roku 1996, aby v tomto roku dosiahla historicky najlepší výsledok 3,2 %. Napriek tomu odborníci zo Združenia za ekonomickú prosperitu Slovenska (ZEPS) upozorňujú, že s infláciou nad 3 % do rodiny ekonomicky najvyspelejších európskych krajín ísť nemôžeme. Na to potrebujeme udržať infláciu v intervale od nula do troch percent. Má to svoje čaro aj z čisto ľudského hľadiska. Ako nedávno porovnal generálny riaditeľ Prvej stavebnej sporiteľne (PSS) Ján Roland Burger, v Nemecku stačí, ak komerčné banky zhodnocujú uložené peniaze občanov úrokmi do troch percent. Inflácia sa totiž točí okolo dvojpercentnej hranice, takže vklady sa reálne zhodnocujú. U nás sme v rokoch 2000 až 2001 žili pri úrokových sadzbách: približne 7-percentná inflácia i v priemere 5-percentná úroková miera v komerčných bankách spôsobili, že občan-sporiteľ vlastne dve percentá platil za to, že svoje peniaze vložil do finančnej inštitúcie, ktorá si s jeho peniazmi robila, čo chcela. Spod vankúša by mohla naše peniaze vytiahnuť a znovu vrátiť do hry naozaj iba inflácia dlhodobo oscilujúca okolo troch percent. Apríl 2002 vzbudzuje optimizmus: banky ponúkali v priemere 5,8-percentné úrokové sadzby pri 3,6-percentnej inflácii. To potvrdzuje niekoľkokrát medializované slová podpredsedu vlády pre ekonomiku, že makroekonomickú stabilitu, ktorá je sprievodným javom Dzurindovej vlády, pociťuje človek v obchodoch pri dlhodobo ustálených cenách základných druhov potravín. Podľa exministra financií Sergeja Kozlíka nám však podobná eufória v najbližšom období po voľbách nehrozí. Netají totiž, že slovenská ekonomika sa

za štyri roky

dostala do takého stavu, že 10-percentnej miere inflácie, minimálne v prvých dvoch rokoch novej vlády nezabránime. Z pohľadu integračných ambícií Slovenska považujú odborníci 3-percentnú infláciu za „veľmi zlý horný strop“, nad ktorým by sa nám eurobrány definitívne zatvorili a Kozlíkovo vyhrážanie sa 10 percentami vnímajú ako pád do „horúceho pekla“. Navyše, už dnes je zadlženosť SR 2,5-krát vyššia ako v roku 1998, schodok zahraničnoobchodnej bilancie dosiahol 103 mld. Sk a nepodarilo sa ho zastaviť. Za danej situácie ochota zahraničných bánk poskytnúť SR úver slabne - privatizácia bánk, energetických sietí či plynárenstva priniesla okrem jednorazových peňazí zároveň aj zníženie krytia majetku štátu. Je to dlhodobo tienistá stránka výpredaja štátneho majetku. Ako uviedla agentúra REUTERS, väčšina investícií v roku 2000 a v roku 2001 pochádza z privatizačných predajov, keď SR predala svoje najväčšie banky za približne 1 mld. EUR (Slovenská sporiteľňa, VÚB) a zavŕšila aj niekoľko ďalších menších predajov. Minuloročný prílev zahraničných investícií tak nedosiahol rekordnú hodnotu z roku 2000, keď ročný prírastok priamych zahraničných investícií tvoril 93,9 mld. Sk. Vzniká situácia podobná tej, s ktorou sa bežný občan stretne pri vybavovaní

hypotéky či pôžičky

od banky: ak nemáte dostatočné príjmy, ak nemáte čím ručiť, úver nedostanete. Vláda situáciu nerieši, pred voľbami jej reálny stav nechce ani len priznať. Svetová banka a MMF však vedia svoje a dvíhajú varovný prst. Vyspelé západoeurópske krajiny čoraz hlasnejšie a priamočiarejšie tlmočia obavy z toho, že by do EÚ vstúpili nevyvážené ekonomiky, ako je slovenská. Dosť naznačuje aj fakt, že NBS v aktualizovanom menovom programe na tento rok pristúpila k niektorým korekciám aj v oblasti vývoja nominálnych a reálnych miezd. Pôvodne centrálna banka počítala s medziročným rastom nominálnych miezd v intervale od 7 do 8 % a reálnych miezd od 2,4 do 3,3 %. Spresnený odhad NBS na tento rok počíta s rastom nominálnych o 7,5 % a reálnych miezd (pod vplyvom priaznivého vývoja inflácie) až o 3,5 %. Združenie za ekonomickú prosperitu Slovenska však varuje pred prehnaným optimizmom. Jedna koruna československá (Kčs) - tak, ako si na ňu spomíname z januára 1989 - stála v máji 2002 už 4,95 Sk. Na konci roku 1989 náš

mesačný plat

predstavoval 94,5 % z hodnoty platu v roku 1989, v prvom štvrťroku 2002 to bolo už len 85 %. Iba v prvých mesiacoch 1991 sme zarábali viac ako v období socialistického plánovitého hospodárstva. Opozícia dáva do pozornosti ako protiargument číslo jeden vývoj nezamestnanosti. V roku 1997 bolo 300-tisíc, v máji 2002 (podľa Národného úradu práce) 510-tisíc ľudí bez práce. Vzhľadom na výkonnosť ekonomiky nezamestnanosť by mala mať strop pri čísle 150-tisíc. Ak chceme, aby medzi EÚ a SR plynul korektný dialóg dvoch skoro rovnocenných partnerov, odborníci zo Združenia za ekonomickú nezávislosť Slovenska tvrdia, že zamestnať by sme mali 400-tisíc ľudí. Ale na vytvorenie jedného trvalého pracovného miesta v priemysle potrebujeme 2,2 mil. Sk. Na priblíženie sa k EÚ pri riešení (ne)zamestnanosti potrebujeme teda 880 mld. Sk, čo znamená štyri štátne rozpočty. Pripomeňme, že saldo štátneho rozpočtu SR na rok 2002 sa z hlbín mínus 12 mld. Sk prepadlo na mínus 50 mld. Sk a pri predvolebnej rozšafnosti sa bude ešte prehlbovať, takže euroskeptikov veľmi nepresvedčíme.

Tibor Bucha