Rátame so siedmimi štátmi

B. P. Jackson: Aj najväčší favoriti môžu sami seba do novembra diskvalifikovať

Uplynulý týždeň bol na návšteve Slovenska prezident a spolupredseda Komisie USA pre NATO, republikán Bruce P. Jackson, ktorý je zároveň aj členom Rady pre zahraničné vzťahy a Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie v Londýne, ako aj poradcom Centra pre bezpečnostnú politiku vo Washingtone. Naše otázky preto smerovali na najaktuálnejší vývin vzťahov meniacej a reformujúcej sa aliancie.

NATO sa mení po kvalitatívnej stránke - vzťahy s Ruskom, aj kvantitatívnej stránke - novembrový summit bude zrejme v histórii najväčším medzníkom v rozšírení aliancie. Okrem toho EÚ si buduje bezpečnostné zložky. Jedenásty september tiež ukázal, že USA potrebovali len súhlas NATO na zásah, nie jeho sily. Ako toto všetko ovplyvní fungovanie a význam NATO v budúcnosti? Nestane sa z neho viac politický ako vojenský nástroj?

- Podľa mňa aliancia prechádzala procesom adaptácie zmien vlastných pomerov počas celých 52 rokov svojej existencie. Pochopiteľne, v súčasnosti ide o veľkú zmenu v euroatlantickej politike, ktorú sme takto videli v roku 1949. Nevyhnutnosť tejto rýchlej fázy adaptácie ešte viac podčiarkol minuloročný september. Nové demokracie sa pripájajú k euroatlantickej spoločnosti, čo je zároveň najväčším vojenským posilňovaním v európskej histórii. Vojenské jednotky sú oveľa viac agilnejšie, je tu oveľa viac ohnísk napätia, kde sú schopné zasiahnuť, a sú schopné zasiahnuť aj proti novým druhom hrozieb. Pokiaľ ide o Afganistan, myslím, že sme nepotrebovalo dodatočné divízie či letecké sily. Bolo ťažké nájsť terče, ktoré možno zostreliť. Nemalo význam pribrať tri alebo štyri európske divízie do Kábulu. Nebol to druh misie, kde potrebujete viac vojska. Na druhej strane, teraz tam takmer všetci európski členovia nejakým spôsobom participujú. NATO odpovedá na mnohé otázky euroatlantickej bezpečnosti, ale to neznamená, že musí odpovedať na každú otázku vo svete. NATO nie je globálnou organizáciou. Myslím si však, že v budúcnosti vzrastie spolupráca a koordinácia medzi NATO a európskymi bezpečnostnými zložkami, ktoré budú viac špecializované a menšie, ako aj medzi NATO a Ruskom, hoci Rusko nebude mať žiadny vplyv na rozhodovanie aliancie. Ako civilizácia sme zodpovední za vývoj a výzvy v Rwande či Afganistane a Somálsku, a tu je stále dôvod na diskusiu ako koordinovať spoluprácu. Ak sa v budúcnosti objaví nebezpečenstvo typu al-Káida, rozhodli sme sa, že budeme postupovať jednotne. Na konci dekády očakávame, že budeme mať oveľa efektívnejšie NATO. Budeme mať 26 alebo možno viac členov a nový druh vzťahov s národmi ako Rusko, Ukrajina a pod.

Niektorí predstavitelia Ruska dali aj po vzniku Rady Rusko-NATO najavo svoj nesúhlas s rozširovaním aliancie na východ. Nie je tento krok zlepšenia vzťahov s Ruskom aj východiskom pre ľahšie pričlenenie Pobaltia k NATO?

- Nemyslím si to. Bol som v Rusku niekoľkokrát, aby sme diskutovali o tom, že začlenenie Pobaltia, ako aj krajín strednej a východnej Európy do EÚ a NATO je tá najlepšia vec, aká sa Rusku mohla stať. Prináša voľný trh, slobodných ľudí a bezpečnosť bližšie k Rusku. Čo je pre nich dobre.

To si myslia oni či vy?

- Obe strany. Ak je tu nejaký odpor, je to z nižšej úrovne ministerstiev. V Moskve to tak bude vždy. Rusko však nemalo žiadne výhrady k rozhodnutiu, ktoré sa urobí v Prahe. A súhlasí, že všetky tieto kandidátske krajiny majú právo určiť si svoju budúcnosť. Nemalo proti nim žiadne nároky. Pravda, Rusku sa nemusí páčiť ich rozhodnutie. Čo je dôležité, Rusko podpísalo nový druh spolupráce s NATO. Je zároveň dôležité pre krajiny strednej a východnej Európy mať dobré vzťahy s Ruskom a zlepšovať ich. Obe strany začali chápať, že by nemali byť jeden druhému hrozbou.

Rusko nebolo nadšené z rozhodnutia USA vybudovať NMD. Po terajšom podpise G. W. Busha a V. Putina o znížení počtu nukleárnych zbraní by sa mal svet cítiť bezpečnejšie. Ale máme tu Indiu a Pakistan, máme tu Čínu, ktorá zvažuje väčšie výdavky na zbrojenie kvôli bezpečnosti. Nezačnú sa nové preteky v zbrojení po tom, ako sa skončí platnosť ABM?

- Niektorí Európania sú presvedčení, že USA idú destabilizovať svet, začať preteky v zbrojení, čo bude pre svet nebezpečné. Ale pozrite sa na fakty. Za 18 mesiacov sa podarilo prezidentovi Bushovi dosiahnuť dohodu o najväčšej redukcii zbraní v histórií - dve tretiny počtu zbraní, zo 6000 na 1500. Potreba zmluvy ABM či rozmiestnenie obrany, to nie je prekážka alebo nástroj proti tomu, aby sa nezačali kdekoľvek akékoľvek preteky v zbrojení. Američania si len vybudovali obranné zariadenie, aby sa samy mohli brániť v prípade, ak by nebezpečné krajiny („rogue“ states) získali zbrane hromadného ničenia. Prezident Bush a predstavitelia aliancie súhlasili, že zbrane hromadného ničenia sa stávajú hrozbou a je potrebné vyvinúť kroky na kontrolu technológií a limitovať prístup nebezpečných krajín na obstaranie si týchto technológií. Tiež presviedčajú Indiu a Pakistan, aby odstúpili od možnosti ich použitia. A pokiaľ ide o Rusko, myslím, že nik nemôže namietať proti faktu, že Rusko má dnes oveľa lepšie vzťahy s Európou, ako malo za posledných 50 či 60 rokov.

Pesimisti však namietajú, že v prípade podpisu zmluvy o znížení nukleárnych zbraní USA súhlasili len s ich uskladnením, nie zničením.

- Z môjho hľadiska dohodnutý spôsob nie je veľkým rozdielom. Tie zbrane sú už tak či tak zastarané. Myslím si, že neexistuje nejaké obrovské nebezpečenstvo pre nás všetkých, žeby tieto uskladnené zbrane mohli byť ešte v budúcnosti použité na operácie.

Vrátila by som sa k summitu v Prahe. Myslíte si, že existujúce rozdiely v pripravenosti kandidátov sa dajú do novembrového summitu odstrániť tak, aby mohlo byť prijaté napr. Rumunsko či Bulharsko? A počíta sa aj s krajinami Balkánu?

- Je naším želaním, aby bolo pozvaných sedem krajín. To je maximum, ktoré si pri tomto rozšírení môžeme predstaviť. Hocaká krajina, aj favoriti ako Slovinsko či Litva, môžu veľmi ľahko sami seba diskvalifikovať. Pokiaľ ide o Slovensko, má obrovský potenciál na túto kandidatúru. Po prvé, bolo jedným z centier začiatočnej demokratickej, tzv. zamatovej revolúcie. Po druhé, bolo centrom budovania vyšehradského zoskupenia. Vojenské reformy tu prebiehajú úspešne, aj keď to možno konštatovať o každej krajine. Reforma vojenskej výzbroje sa už takmer dokončila, zatiaľ to nemožno povedať o reforme v personálnej oblasti. Ak hovoríme o Rumunsku, tiež urobilo kus práce v reforme vojenského vybavenia. Krajiny Čierneho mora sú veľmi odlišné od ostatných. Na jednej strane sú rozlohou oveľa väčšie a veľmi dôležité zo strategického hľadiska. Na druhej strane tieto krajiny prežili oveľa krušnejšiu minulosť, čo sa odrazilo na vývoji spoločnosti.

Predsa len vo vojenskej pripravenosti je medzi Rumunskom a Slovenskom rozdiel. Prečo sa Slovensku vždy kladie výstražný prst, pokiaľ ide o možný návrat Mečiara k moci, ale nerobí sa tak napr. v prípade rumunského prezidenta Iliesca, ktorý má rovnakú politickú minulosť?

- Iliescu priznal, že konal zle a urobil chyby, pokiaľ ide o obdobie komunizmu. A ospravedlnil sa za toto správanie. Po druhé, predložil a uskutočňuje agendu stabilných a rozsiahlych reforiem. Rovnako sa vo Washingtone vyjadril, že má záväzky voči rumunským deťom a vnúčatám, aby ich generácia netrpela za jeho chyby z minulosti. Po ďalšie, Iliescova strana nie je v ničom podobná HZDS. Sú tu tri rozhodovacie centrá, teda nie je to strana jedného človeka. Zhrnúc, Iliescu to svojmu obyvateľstvu vysvetlil a ospravedlnil sa im za svoje chyby z minulosti. V tomto je medzi ním a Mečiarom rozdiel.

Oficiálni predstavitelia USA, ako napríklad veľvyslanec Burns už niekoľkokrát uviedol, že neverí, že predchádzajúca vláda V. Mečiara súhlasila s demokratickými hodnotami, s vládou práva. Nemyslí si, že sa za tie štyri roky niečo v tomto ohľade zmenilo. Ak by sa teda Slovensko rozhodlo ísť danou cestou, títo politici nedostanú v Prahe pozvanie. Mám tiež podozrenie, že by prešlo desať rokov, možno generácia, kým by sa toto stanovisko prehodnotilo. Bolo by krutou iróniou, že to, čo sa za posledné roky urobilo pre demokraciu, by sa nakoniec skončilo tak, že Slovensko by v Prahe namiesto toho, aby sa vybralo do Bruselu, išlo do Bieloruska.

Slávka Blazseková