Zadarmo nikto nepoupratuje

Utlmovanie agrokomplexu by stálo viac ako jeho rozvoj

Už Jonathan Swift v Gulliwerových cestách napísal, že keď ktokoľvek umožní rast dvoch klasov alebo dvoch listov tam, kde predtým rástol len jeden, zaslúži si úctu ľudského pokolenia a vykonal väčšiu službu než celý zástup politikov. Je paradoxné, že pred takmer tromi storočiami to ľudia chápali, pričom, ako z tohto príkladu vidieť, literatúra nebýva vždy zdrojom poučenia tých, ktorí rozhodujú.

Kedysi naši poľnohospodári vykupovali aj seno, teraz už nie, a tak sa na mnohých miestach prestalo kosiť. „Kto bude v tomto štáte robiť upratovačku? Videli ste takú, ktorá robí zadarmo?“ položil si otázku jeden z našich poľnohospodárskych vedcov, keď sme sa zaujímali o jeho názor na budúcnosť nášho poľnohospodárstva. „Prečo má robiť poľnohospodár v štáte upratovača zadarmo? Nech sa za to platí. V Rakúsku

sa kosí preto,

aby bolo pokosené. Seno sa odprace, zakompostuje... Veď aj na útlm poľnohospodárstva treba mať peniaze,“ dodal a pokračoval: „Jedna vec mi však nie je jasná. Veď podpredseda vlády Ivan Mikloš, aj tí jeho spolupracovníci študovali aj ekonomiku poľnohospodárstva. Mali by sa však pozrieť, ako je to v skutočnosti. Poľnohospodári nikde nepatria k majetným vrstvám, napriek tomu, že toto odvetvie sa všade podporuje,“ dodáva tento poľnohospodár s tridsaťročnými skúsenosťami. Pôdohospodárstvo nie je len o potravinách. Jedlo sa dá doviezť, ak by sme na to mali, ale udržiavanie krajiny importovať nemožno. Slovensko má približne 49-tisíc štvorcových kilometrov. Ak zrátame poľnohospodársku pôdu a lesné pozemky, tak 92 až 93 percent výmery štátu

majú na starosti

pôdohospodári. Každý uzná, že na upratovanie je to vskutku veľká „budova“. Obavy existujú v súvislosti s hospodárením na Východoslovenskej nížine, ktorá v tomto roku utrpela deficitom vlahy, v iných rokoch úrodu ničia záplavy. V tejto oblasti začína dochádzať k pozvoľnému vyľudňovaniu. Aj podľa informácií z rozličných oblastí sveta odchod ľudí z niektorých regiónov začína práve odchodom zvierat. Keď sa skončí s hospodárením, ľudia idú za obživou inde. Ak sa pre východné Slovensko neurobí reálny program rozvoja, budeme mať problémy. Z východu postupne odchádza hovädzí dobytok spolu s ovcami. To všetko môže mať za dôsledok, že v budúcnosti môžu „upratovači“ v niektorých oblastiach nadobro skončiť. Slovensko má predsa len šťastie, že patrí do

bohatšej časti

sveta, ktorý tvorí asi 30 % štátov. Tieto krajiny majú k dispozícii až 70 % potravinových zdrojov. Táto pozícia je na prvý pohľad výhodná, no prinášajú nám aj nemalé komplikácie. V tejto situácii ponúka Európska únia Slovensku výrobné kvóty na mlieko o viac ako pätinu nižšie v porovnaní s našimi požiadavkami. To isté platí aj pre kravy bez trhovej produkcie, ktorých by sme podľa EÚ mali mať polovicu v porovnaní s našimi prognózami vývoja. Toto sú jasné extenzifikačné faktory, pre našich poľnohospodárov neprijateľné. Na každý takýto postup však treba mať aj financie. Útlm výroby, ak sa má urobiť rozumne, vyžiada si približne také isté náklady, ak nie väčšie, ako podpora produkcie. Rozdiel je v tom, že z útlmu je nižší alebo žiadny prospech. Preto

je mylný názor,

že keď sa výroba zlikviduje, ušetríme. Výsledkom by mohla byť neuprataná, zaburinená a zanedbaná krajina. Teda opak toho, čo neraz obdivujeme pri prechode cez hranice, napríklad do Rakúska.

Vladimír Turanský