Kde sme a čo chceme (47, 48)

Sme ustráchaní, čo nám škodí

Dnes na otázky šéfredaktora Hd pre všetkých členov Hospodárskeho klubu (NEF), ktorými takpovediac pokračuje jeho februárová diskusia o predstavách, čo potrebuje hospodárstvo a vôbec spoločnosť po tohtoročných parlamentných voľbách, odpovedá Milan Cagala, prezident ZSP SR a Jarmila Melichárková, výkoná riaditeľka Softip, a. s..

Ako vnímate ambície SR na pozvánku do NATO z jeho novembrového summitu v Prahe?

M. Cagala: Slovenská republika patrí do NATO územne aj obranným potenciálom. O našom prijatí však rozhodujú členské štáty. Som presvedčený, že rozhodnú správne.

J. Melichárková: Ako šancu a tiež výzvu. Šancu urobiť významný krok do integrujúcej sa Európy a ocitnúť sa v jednom z centier riešenia európskych problémov. Jednoducho mali by sme byť pri tom a mali mať šancu vyjadrovať sa k vlastnej budúcnosti. A určite je to pre nás i výzva a my máme na to, aby sme ju prijali. Naša vízia o budúcnosti predsa nie je o chudobe a nezamestnanosti, o novej vlne vysťahovalectva či kolabujúcich životne dôležitých systémoch spoločnosti, ako sú zdravotníctvo, školstvo alebo sociálna sféra. A vstup do európskych a transatlantických štruktúr je i o tom, že je niekto ochotný pomôcť nám prepracovať sa z chvosta pelotónu spoločenského vývoja aspoň do jeho stredu. Samozrejme, že to nebude zadarmo. A zvoliť si politickú garnitúru, ktorá úspešne a hlavne v prospech Slovenska zvládne tieto procesy, o to predovšetkým pôjde v tohoročných voľbách.

Čo považujete za viac ako dôležité z hľadiska SR v celoeurópskej integrácii a nášho prijatia do Európskej únie?

M. Cagala: Za viac ako dôležité považujem dohodnúť pravidlá v predvstupovom procese. Pravidlá, ktoré nám ako nerovnomernému partnerovi umožnia prežiť.

J. Melichárková: Zladiť politické ambície budúcich vládnych politických strán s našou pripravenosťou a predovšetkým reálnou výkonnosťou našej ekonomiky. Dosiahnuť čo najširší spoločenský konsenzus pri uskutočňovaní procesov integrácie. Byť vnútorne presvedčení, že to chceme a dokážeme.

Aký je tento rok pre vaše pracovisko, resp. vašu pozíciu?

M. Cagala: Verím, že rok bude úspešný aj napriek tomu, že je to bez pomoci štátu. Ale ani som ju nečakal.

J. Melichárková: Veľmi zaujímavý. Rada prijímam nové výzvy a pozícia výkonnej riaditeľky významnej slovenskej spoločnosti podnikajúcej v oblasti informačných technológií takouto výzvou pre mňa určite je. Navyše si veľmi dobre uvedomujem, že pokrok v informatizácii je pre Slovensko práve jednou z tých strategických úloh, od ktorých bude závisieť naša budúcnosť. A pracovať na budúcnosti vlastnej krajiny je predsa skvelé.

Ktoré problémy, resp. otázky v hospodárstve, ale aj v celej spoločnosti považujete za prioritné?

M. Cagala: Prioritou sú rozvojové programy. Reštrikcia nepomohla niekedy Japonsku, teraz Argentíne.

J. Melichárková: Je ich viac. Ale za hlavný problém tejto spoločnosti predsa len považujem jej vnútorný prerod. Oslobodenie sa od zväzujúcich pút minulosti a vytváranie modernej občianskej spoločnosti so všetkým, čo k tomu patrí. Zrod sebavedomého občana v rozumne spravovanom a sebavedomom štáte bude predsa len trochu zložitejší a možno i bolestivejší proces, ako sme si pôvodne mysleli.

V budúcom roku si pripomenieme desaťročie od vzniku SR. Aké sú jej prednosti a mínusy v porovnaní s ostatným transformujúcim sa zahraničím?

M. Cagala: Kritizovať treba stav, že SR ako sa podľa rôznych scenárov predpovedalo, nebude fungovať a funguje. Slovensko má manažérov, ktorí si zachovali chladnú hlavu a katastrofické scenáre odvrátili. Negatíva v porovnaní s okolím vidím v tom, že stále si málo veríme. Sme ustráchaní, čo škodí celkovému imidžu Slovenskej republiky.

J. Melichárková: Desať rokov v spoločenskom vývoji nie je podľa môjho názoru dostatočný časový úsek, aby sme mohli kvalifikovane hovoriť o plusoch a mínusoch transformujúceho sa Slovenska oproti iným krajinám s podobným osudom. Skôr ide o tendencie, ktoré sa v konečnom dôsledku prejavia v nejakej zmene kvality. Asi až ten moment kvalitatívnej zmeny života spoločnosti bude relevantný na hodnotenie a porovnávanie. A cesty k nej? Všetci sme odsúdení v tomto globálnom spoločenskom experimente hľadať vlastné cesty, nech sú viac či menej úspešné. Skôr považujem za prospešné poučiť sa na skúsenosti iných. To je veľká výhoda toho, kto kráča ako druhý. Využívame ju? Myslím si, že málo. A keď už sme pri tých hodnoteniach. Výrazne mi chýba mediálne podporená kvalifikovaná diskusia na témy typu kto sme a kam kráčame. Povedané obrazne a v podnikateľským slovníku „šéfovia firmy“ zatiaľ stále dostatočne nedefinovali poslanie, víziu a uznávané hodnoty spoločnosti a len veľmi okrajovo naznačili jeho stratégiu. A čo je ešte deprimujúcejšie, ak aj niečo povedali, sami to porušujú. Obávam sa, že reklamní mágovia predvolebných politických centrál budú súperiace politické subjekty skôr tlačiť do nacvičených reklamných sloganov, než aby sa unúvali presvedčiť občana o správnosti svojich politických názorov a ponúkli koncepciu vývoja. Takže neporovnávam a nehodnotím. Zdravý úsudok mi velí ustavične sa orientovať a hľadať, čo nové spoločenský život prináša. Na to, čo sme dosiahli, jestvuje asi päť miliónov autentických odpovedí našich súčasníkov, ktorých sa tento historický fakt dotýka. Problém je v tom, že väčšina z nich nevyznieva kladne. Aj tak som optimistka a občas si pripomeniem slová múdreho človeka, spisovateľa Vladimíra Mináča, ktorý povedal: Slovensku budúcnosť nikto nemôže uchmatnúť, ani vylomiť z pántov. Tá budúcnosť sa čochvíľa bude konať nie ako národná slávnosť na holiach, ani ako politický míting, ale ako logický posun v našich dejinách, ako výslednica dlhodobého, hoci trochu utajeného vzostupu. Takže, dajme viac priestoru múdrym a schopným ľuďom.