Na trh únie cez sieť reťazcov

Nie veľkí vraj požierajú malých, ale rýchli pomalých

Počet zamestnancov firmy Fabuš sa od jej založenia v roku 1990 zvýšil z 15 na dnešných 140, ročný obrat z 10 mil. Sk na 450 mil. Sk v roku 2001, sortiment z 20 druhov mäsa a mäsových výrobkov spolu rozšírili na 70 druhov bravčového, hovädzieho, teľacieho, baranieho a jahňacieho mäsa a 170 druhov mäsových výrobkov. Sídlo firmy sa presťahovalo z dedinky Borčice do Myjavy a v nadchádzajúcich dvoch rokoch by mal k myjavskému závodu pribudnúť ďalší, na Považí. Tento naozaj impozantný rast prezentoval manažér firmy Peter Šimko v stredu v Bratislave na seminári s názvom Podpora exportu a dodávok slovenských výrobkov do medzinárodných obchodných systémov. Jednu tretinu obratu firmy predstavujú dodávky do obchodného reťazca Tesco. Aj keď prvý kontakt s Tescom mali v decembri roku 2000 a s dodávkami začali v januári 2001, zámer stať sa dodávateľom veľkého obchodného reťazca, podľa P. Šimka, sa vo firme zrodil už niekedy v rokoch 1998 - 1999, a to aj na základe skúseností z Českej republiky. „Vedeli sme, že ak nepôjdeme do reťazcov, nemusíme v tomto systéme prežiť,“ hovorí mladý manažér. Dnes rátajú s investíciami do novej technológie, ktorá by mala priniesť zvýšenie kvality a nové druhy výrobkov, no aj zvýšenie produktivity práce. Vyrábať v súlade so štandardmi EÚ považujú vo firme za samozrejmosť a ako to vyzerá, nemienia sa uspokojiť len s tým, že okrem západného Slovenska, kde začínali, ich už poznajú aj na východe republiky. Pretože spoločnosť Tesco od nedávneho času koordinuje svoje aktivity v strednej Európe, vidia šancu expandovať v rámci tohto reťazca do Poľska, Maďarska a Českej republiky. Po našom vstupe do EÚ sa nemienia zastaviť ani pred trhmi Európskej únie. Má to však podľa Petra Šimka jeden háčik: „Na Slovensku je problém zohnať zdroje. Produkujeme síce zisk, ale na nový závod budeme potrebovať úver. Tie však stále nie sú dostupné a práve v tom očakávame pomoc od štátu, aby boli dostupné tak ako v ČR a iných kandidátskych krajinách.“ Určite si však nemožno predstavovať, že európske trhy privítajú slovenský tovar s otvorenou náručou. O tom, ako dokáže spojenie trhov „zamávať“ potravinárskym priemyslom, aj keď sa na vstup do EÚ pripravoval, hovoril Leopold Wurstbauer-Heiss zo Združenia potravinárskeho priemyslu Rakúska. Po vstupe našich susedov do EÚ v roku 1995 došlo k veľmi výraznému, až dramatickému poklesu domácej potravinárskej výroby a stúpať začala až v roku 2001. Rakúski poľnohospodári sa museli vyrovnať s nižšími nákupnými cenami obilia, mlieka, mäsa. V prvom roku výrazne klesli spotrebiteľské ceny potravín, dokonca jedným z argumentov na podporu obyvateľstva na vstup bolo to, že každá domácnosť ušetrí mesačne tisíc šilingov za potraviny. Napríklad múka sa v januári 1995 predávala nie po 12 šilingov ako dovtedy, ale po tri. Nie každý podnikateľ v agrosektore prežil ono obdobie cibrenia. Úspešné boli podniky, ktoré si už pred vstupom vybudovali prístup na zahraničné trhy, producenti známych značkových produktov, také, ktoré vstúpili do vhodných aliancií, či tie, ktoré pôsobili v oblasti s predstihom vystavenej medzinárodnej konkurencii. Úspešné boli aj rakúske potraviny zodpovedajúce domácej tradícii. Napríklad čerstvé mlieko, ktoré Rakúšania nakupujú denne, pričom trvanlivé mlieko je len akýmsi vedľajším produktom. Leopold Wurstbauer-Heiss odporúča našim potravinárom intenzívne sa pripravovať a využiť pritom čo možno najviac predvstupový fond SAPARD. Skúsenosti z posledného desaťročia rakúskeho potravinárskeho priemyslu zhrnul do lakonického konštatovania: „Nie veľkí požierajú malých, ale rýchli pomalých.“

Zuzana Krútka