Slovensko na prahu budúcnosti (2)

(Dokončenie zo 4. júna)

Toffler v Tretej vlne rozvíja myšlienku, že hnacím prvkom ľudských dejín sú všetko prestupujúce vlny zmien. Prvá vlna – poľnohospodárska revolúcia, trvala niekoľko tisícročí a na jej základe, teda prechode od lovu a zberačstva k systematickému pestovaniu plodín a chovu zvierat, sa v podstate konštituovala naša súčasná civilizácia. Druhá vlna – priemyselná revolúcia, postupovala oveľa komplexnejšie a vyčerpala sa, aspoň pokiaľ ide o najvyspelejšie krajiny sveta, už počas troch storočí. Zhruba v polovici 20. storočia sa zrodila tretia vlna – informačná, ktorá postupne naberá na intenzite a stáva sa hlavným intenzifikačným faktorom rozvoja ľudstva. Táto tretia vlna sa presadzuje v boji so štruktúrami predchádzajúcej, druhej vlny a zavŕšenie tohto „boja“, teda úplný prechod k informačnej spoločnosti bude trvať ešte niekoľko desaťročí.

Zároveň Toffler upozorňuje, že ani najvyspelejšie krajiny, ako napr. USA, krajiny, ktoré od polovice 20. storočia prešli „najhlbšími ekonomickými a strategickými zmenami“, nie je ešte možno jednoznačne vyhlásiť za krajiny „tretej vlny“. Aj v nich sa ešte len uskutočňuje prechod od druhej k tretej vlne, hoci od päťdesiatych rokov minulého storočia, keď vo vyspelých krajinách počet „bielych golierov“ – pracovníkov v úradoch a službách, po prvýkrát prevýšil počet „modrých golierov“, teda pracovníkov vo výrobných odvetviach, uplynulo už niekoľko desaťročí. Navyše, píše Toffler, zmeny sprevádzajúce prechod krajín a ich ekonomík do informačnej spoločnosti majú svojich prirodzených odporcov, medzi ktorých patria napr. odboroví predáci, keďže ich členská základňa sa každým rokom zmenšuje a oni tým strácajú svoj význam a vplyv, ďalej mamutie a hierarchicky štruktúrované firmy, ktoré nie sú schopné reagovať na zmeny podnikateľského prostredia. Zmenám sa bráni aj časť strednej triedy, ktorá sa obáva straty zamestnania a vplyvu, a paradoxne, aj mnohí intelektuáli a vzdelanci, ktorí žijú z grantov nadácií, obchodných spoločností a lobistických skupín, „konzervujúcich druhú vlnu“.

Tofflerova kniha vznikla v osemdesiatych rokoch, v čase bipolárneho, na dva nepriateľské tábory rozdeleného sveta a niektoré jej závery sú poznačené touto skutočnosťou. Aktuálnym však zostáva poznanie o prekážkach, ktoré sprevádzajú aj technologicky vyspelé spoločnosti pri prechode od industriálnej k postindustriálnej, informačnej spoločnosti, teda – Tofflerovým jazykom povedané „prechodu od druhej k tretej vlne“.

A aká je v tomto zmysle situácia na Slovensku?

Národný program informatizácie vznikol už v roku 1992, jeho realizácia však uviazla, pretože chýbala podpora štátu a prostriedky na jeho realizáciu. A napriek tomu, že budovanie informačnej spoločnosti je obsiahnuté aj v programe súčasnej vlády, proces informatizácie spoločnosti v SR naráža stále na celý rad problémov. Pripojenie sa Slovenska k pripravovanému programu EÚ pre krajiny kandidujúce na začlenenie sa do európskych štruktúr, by malo spôsobiť posun k pozitívnejšiemu a pružnejšiemu riadeniu štátu. Viac o tomto programe si povieme v kapitole Iniciatíva eEurope a eEurope Plus.

„Čím máš lepšiu politiku...“

Výrok „Čím máš lepšiu politiku, tým máš väčšie šťastie“ pochádza od Freda McMahona, autora knihy Cesta k rastu a uviedol ním kapitolu Keltský tiger, venovanú politickým krokom, ktoré urobila írska vláda, aby zmenila Írsko na najdynamickejšie sa rozvíjajúcu krajinu Európskej únie v posledných rokoch. Pravda, ako ďalej hovorí McMahon, v modernej spoločnosti nestačí pracovať len usilovnejšie, ale aj efektívnejšie a s potrebnou podporou politického vedenia krajiny. Práve príklad Írska, ale presvedčíme sa o tom aj na príklade Indie, a najmä Taiwanu, ukazuje, že pozitívne zmeny v ekonomikách týchto krajín a orientácia na rozvoj IT sektora boli naštartované práve s prispením politického vedenia krajiny. Bez neho by tieto zmeny neboli také úspešné, ani také rýchle.

Rast IT priemyslu vo všetkých krajinách, ktoré mu rozhodnutím svojich vlád utvorili optimálne podmienky, dosahoval v rámci národného hospodárstva minimálne 20–30 % ročné prírastky, čo sa, samozrejme, pozitívne prejavilo na trhu práce. No na rozdiel od požiadaviek iných odvetví hospodárstva oblasť informačných technológií si vyžaduje kvalifikovaných pracovníkov, často s viacročnými skúsenosťami, ktoré sa nedajú napríklad dosiahnuť pomocou rýchlych rekvalifikačných kurzov. IT odborníci sú zvyčajne aj dobre platení. V USA, podľa údajov American Electronic Association, to bolo v roku 1998 priemerne viac ako 57 tisíc USD, pri 20-percentnom ročnom náraste. Aj keď v iných krajinách nemajú IT pracovníci také vysoké ročné príjmy, možno všeobecne konštatovať, že všade predstavujú nadpriemer platovej hladiny v

Lákadlo vysokých platov tiež nepochybne prispelo k úspechu rozvoja IT sektora, najmä v krajinách „ázijských tigrov“ a v Indii. Limitujúcim faktorom, najmä vo vyspelých krajinách sa stala skutočnosť, že produkcia vysokých škôl už nedokázala udržať krok s tempom rastu IT priemyslu. Začal sa prejavovať fenomén spomaľovania ekonomického rastu krajiny – najvýraznejšie v USA a v Nemecku. A tak sa zasa prejavil fenomén „dobrej politiky“. Vláda USA rozhodla o zvýšení kvót na H-1B víza a nemecký kancelár G. Schröder ponúkol 150 tisíc IT odborníkom, aby prišli pracovať do nemeckých technologických spoločností. Podobné ponuky a programy pre IT odborníkov z rôznych krajín sveta sa stali v posledných rokoch aj súčasťou predvolebných súbojov popredných svetových politikov. Tieto súboje, na rozdiel od iných politických súbojov, neznamenali pre krajinu ekonomickú stratu, ale naopak – ekonomický prínos.

Bush a nová americká ekonomika

Informačný priemysel v USA má od roku 1992 tretinový podiel na hospodárskom raste americkej ekonomiky. Nové informačné a komunikačné technológie (v kontexte s kapitálovým trhom a takmer neobmedzenou konkurenciou) viedli v deväťdesiatych rokoch k trvalému rastu produktivity a stali sa hnacou silou pre pretrvávajúci, silný a neinflačný ekonomický rast a pre tvorbu nových pracovných miest. V tomto období sa problematika informatizácie spoločnosti v USA opierala o programovú podporu štátnej administratívy a patrila priamo do kompetencie viceprezidenta Al Gora. Práve Al Gore, ako vášnivý vyznávač internetu stál pri zrode prezidentom B. Clintonom vyhlásených iniciatív Nová generácia internetu (1996) a Rámec pre globálne elektronické obchodovanie (1997). Pred ukončením svojho druhého funkčného obdobia v úrade amerického prezidenta vydal Bill Clinton koncom roku 1999 viaceré ďalšie memorandá, ktoré stanovili ciele a konkrétne kroky zamerané na rozvoj elektronizácie služieb vlády (Electronic Government) a na skvalitnenie spoločnosti využívaním informačných a komunikačných technológií (Use of IT to Improve our Society).

Práve nepretržitý rast informačného priemyslu v 90. rokoch prispel k formulovaniu cieľov takzvanej novej ekonomiky, ktorej nástup do svetového hospodárstva sa najvýraznejšie prejavil práve v USA. Pojem nová ekonomika sa zo začiatku spájal len s obchodovaním prostredníctvom internetu, ale čoskoro americkí ekonómovia začali zdôrazňovať, že ide o celkom nové ekonomické prostredie, o svet, v ktorom ľudia viac pracujú hlavami ako rukami, v ktorom info-komunikačné technológie vytvárajú globálnu konkurenciu a kde inovácia je dôležitejšia ako veľkovýroba. V novej ekonomike nielenže rastie význam technologických spoločností, ale vyspelé technológie a služby pomáhajú transformovať aj zvyšok hospodárstva. V novej ekonomike môže rast hospodárstva pokračovať v rýchlom tempe bez zvýšenia inflácie, pretože rast miezd je kompenzovaný rastom produktivity. A americké hospodárstvo v druhej polovici 90. rokov svojím nepretržitým rastom dokázalo, že princípy „novej ekonomiky“, založenej na investovaní do nových technológií a do vedomostí ľudí, sa môžu stať hlavným rozvojovým impulzom amerického hospodárstva v 21. storočí. Táto skutočnosť sa veľmi výrazne prejavila aj v americkej politike počas predvolebnej kampane pred prezidentskými voľbami v roku 2000.

Obaja prezidentskí kandidáti – demokrat Al Gore i republikán George Bush zahrnuli riešenie IT otázok do svojej kampane a každý sa snažil presvedčiť voličov, že práve on je tým politikom, ktorý bude schopný počas svojho volebného obdobia realizovať ciele novej ekonomiky. Vhodná príležitosť demonštrovať tento svoj vzťah sa obom prezidentským kandidátom naskytla práve v čase príprav svojich predvolebných kampaní. Keďže sa už v marci 2000 vyčerpala ročná kvóta na víza pre kvalifikovaných imigrantov – známe ako tzv. H-1B víza, viacerí zamestnávatelia začali lobingovú kampaň, ktorej cieľom bolo zvýšiť počet týchto víz, aby do USA mohli prísť ďalší zahraniční inžinieri a kvalifikovaní pracovníci, ktorých väčšina by sa uplatnila práve v IT priemysle. „Inžinieri sú palivo a energia poháňajúce našu ekonomiku!“, vyhlásil Grant Seiffert, viceprezident pre vzťahy s vládou z Asociácie telekomunikačného priemyslu. A tak sa obaja prezidentskí kandidáti zapojili do kampane zvýšiť počet H-1B víz až na 200 tisíc osôb ročne a podporovali v kongrese prijatie príslušnej legislatívy.

Rovnaká zhoda panovala medzi oboma kandidátmi aj v otázke moratória na internetové zdaňovanie či na uvoľnenie podmienok na export kryptovacích technológií. Bush i Gore sa pri každej príležitosti prezentovali ako podporovatelia technologického pokroku. Al Gore dokonca nevhodne precenil svoju úlohu v podpore rozvoja internetu v čase, keď vykonával funkciu senátora tvrdením, že „vynašiel internet“. Bush zasa dosť nadsadene tvrdil, že Texas, ktorý dovtedy reprezentoval ako jeho guvernér, je štátom s najväčším rastom high-tech exportu. Zároveň bolo možné v táboroch oboch kandidátov nájsť prominentných high-tech manažérov. Gora podporoval Andreessen (Netscape), Busha podporoval dokonca zbor 350 manažérov, do ktorého patrili napr. John Chambers (CEO, Cisco Systems) alebo Michael Dell (CEO, Dell Computer).

Výsledok volebného súboja Gore – Bush je dnes už minulosťou, a nečakané a dodnes šokujúce udalosti z 11. septembra 2001 síce načas ochromili, alebo aspoň pribrzdili štart novej ekonomiky, ale bývalý šéf čipového gigantu Intel Andy Grove vyslovil začiatom roku 2002 v magazíne Wired presvedčenie, že strata hodnoty akcií techologických spoločností na newyorských trhoch nie je trvalá. Tvrdí, že, naopak, ich podstatná časť poslúžila na financovanie výstavby modernej komunikačnej infraštruktúry, najmä širokopásmových sietí. Je podľa neho len otázkou času, kedy odštartuje v USA nová konjunktúra a IT, ktoré sa za predchádzajúce desaťročie bezprecendentného rozvoja stihli stať neoddeliteľnou súčasťou svetového hospodárstva, doslova podmienkou jeho každodenného fungovania, budú východiskom nového hospodárskeho rozvoja. Už výsledky amerického hospodárstva za prvé mesiace roku 2002 charakterizuje oživovanie a prekvapujúco pozitívny rast HDP. IT priemysel v USA svojimi výsledkami v uplynulom desaťročí výrazne prispel k dlhodobej prosperite americkej spoločnosti a poskytol mnoho riešení na naštartovanie novej ekonomiky. Stalo sa tak aj vďaka rozumným a vyváženým opatreniam americkej vlády a schopnosti vládnych inštitúcií znižovať štátne výdavky a zvyšovať pružnosť a efektívnosť krokov, ktoré zabezpečia pre novú ekonomiku dostatok kvalifikovaných zamestnancov.

Úloha IT v ekonomickom zázraku Írska

V letáku írskej vládnej agentúry IDA (Irish Development Agency), zameranej na podporu investícií, sa potenciálnym zahraničným investorom takto vykresľuje domáce podnikateľské prostredie: - mladá, šikovná, dobre vzdelaná pracovná sila s potrebnými technickými a obchodno-administatívnymi skúsenosťami, - 10 % podniková daň do decembra 2002, - dobre vyvinutá priemyselná a obchodno-administratívna štruktúra, - excelentný telekomunikačný systém s konkurencieschopnými cenami, - rýchly a bezcolný prístup k trhu EÚ s jej 370 mil. obyvateľmi, - stabilné politické a ekonomické prostredie s konkurenčnými cenami a stabilnou menou. Nuž – kto by odolal takýmto lákadlám? Alebo sa prinajmenej aspoň nezačal o Írsko zaujímať...

Podľa už citovaného Freda McMahona, ale aj ďalších ekonomických odborníkov, významný podiel na írskom hospodárskom zázraku má aj mimoriadne úspešný rozvoj softvérového priemyslu a celého IT sektora. Rast softvérového priemyslu v Írsku je skutočne pôsobivý. Keď prišiel na začiatku 90. rokov do Írska investovať Intel spolu so všetkými svojimi hardvérovými klientmi, prišli tam zároveň s ním aj softvérové spoločnosti. Len v rokoch 1993–1995 vzrástol softvérový export o vyše 60 %, a to z 2,8 mld. dolárov na 4,4 mld. dolárov. Prudko vzrástla zamestnanosť v softvérovom priemysle a Írsko sa zaradilo medzi piatich najväčších producentov softvéru na svete. Od roku 1996 tvorí softvérový priemysel jednu z podstatných kapitol írskeho hospodárskeho zázraku. Stalo sa pre medzinárodné spoločnosti prioritnou krajinou pre vývoj softvéru. Rovnako dôležitým faktorom bolo, že sa rozvíjal aj domáci výrobný sektor. Pokiaľ v iných oblastiach elektroniky si zahraničné spoločnosti od 80. rokov udržali okolo 90 % podiel výroby, v oblasti softvéru až polovica zamestnancov pracovala v domácich firmách. Tento fakt len potvrdil správnosť rozhodnutia írskej vlády, ktorá masívne investovala do vzdelania domácich odborníkov, ktorí potom mali možnosť pracovať v domácich firmách, alebo si sami zakladali nové firmy. Írsko sa tým vyhlo povestnému „úniku mozgov“ a vzdelaní ľudia mali možnosť uplatniť sa vo vlastnej krajine – na svoj i jej prospech. Podľa dostupných údajov pracovalo v polovici 90. rokov v domácich IT spoločnostiach 5773 zamestnancov, kým v zahraničných firmách ich bolo zamestnaných 6011. Navyše, tieto domáce spoločnosti (vyše 400) neboli v žiadnom prípade len lokálnymi subdodávateľmi veľkých medzinárodných spoločností. Vyše 80 % z nich malo vlastný export a takmer polovica z nich exportovala väčšinu svojej výroby. Tieto fakty presvedčivo dokazujú, že v Írsku vyrástli vlastní technologickí odborníci svetovej triedy – podobne ako to bolo u juhoázijských tigrov.

Priorita írskeho IT sektora, oproti iným sektorom národného hospodárstva, je daná aj tým, že softvérové spoločnosti produkujú technologicky porovnateľné, ba pokrokovejšie produkty ako ich medzinárodná konkurencia. Na spresnenie tohto údaju treba však uviesť, že írsky softvérový priemysel má dva základné sektory: logistiku a lokalizáciu, ktorým dominujú zahraničné spoločnosti, a vývoj produktov, ktorému zasa dominujú malé a stredne veľké írske spoločnosti. Medzinárodné softvérové firmy v Írsku sa primárne orientujú na vykonávanie tzv. lokalizačných aktivít, čiže na adaptáciu softvéru vyvinutého v USA na lokálne jazyky a kultúrne a technické formáty iných krajín v takej podobe, aby sa na ich trhoch dal tento softvér predať. Podľa niektorých zdrojov (Ó Riain, 1997) „sa Írsko stalo neooddiskutovateľnou prvou voľbou v Európe pre lokalizáciu softvéru“. Na druhej strane, ako uvádza ten istý zdroj, medzinárodné korporácie držia prakticky celý vývoj produktu v USA „ako korunovačné klenoty“. V tomto podsektore teda Írsko pripomína Indiu, kde americké nadnárodné spoločnosti „generujú“ export tým, že miestni softvéroví odborníci vykonávajú rutinné práce, ktorým sa americkí softvéroví experti chcú vyhnúť, ako napr. odstraňovanie chýb, predlžovanie životnosti operačných systémov (Y2K), alebo portovanie existujúcich aplikácií na iné platformy. Hoci tieto aktivity si rovnako vyžadujú vysokokvalifikovaných odborníkov na počítačové programovanie a jazykové znalosti, skutočne vykonaná práca má zväčša povahu opakovanej polonacvičenej práce na montážnej fabrickej linke. Podľa vyjadrení Microsoftu a Lotusu, obidve spoločnosti prilákalo Írsko najmä ako európske centrum pre lokalizáciu a distribúciu v čase, keď sa utváral globálny trh a Írsko ponúkalo v rámci EÚ najnižšie náklady a politicky priaznivú klímu.

Pokiaľ teda medzinárodná časť softvérového priemyslu v Írsku má skôr typicky rutinnú ekonomickú povahu, domáci softvérový priemysel je iný. Hoci aj niektoré domáce „softvérové“ spoločnosti poskytujú rutinné služby pre zahraničné firmy (tlač manuálov, preklady, subkontrakty rutinného programovania), úplne odlišný a očividne rastúci domáci sektor sa vyvíja nezávisle od zahraničných spoločností. Mnohé z domácich firiem začínajú s poskytovaním softvérových produktov a služieb pre podniky v Írsku (aj v zahraničí), ale postupne vyvíjajú svoje softvérové aplikácie na produkty, ktoré môžu predávať na medzinárodných „špecializovaných“ trhoch. Tieto spoločnosti, podobne ako malé softvérové spoločnosti kdekoľvek inde na svete, dokážu prežiť, pretože poskytujú produkty, ktorých obrat je príliš malý na to, aby ohrozoval veľké nadnárodné spoločnosti. Mnohé z týchto malých firiem začali svoju činnosť dodávkami prispôsobených produktov pre podniky a postupne začali vyvíjať vlastné produkty.

Aj keď vlastná produkcia softvéru je pozitívnym javom a počas celých deväťdesiatych rokov rástla, nemá v porovnaní s dominujúcimi nadnárodnými spoločnosťami (v polovici 90. rokov na ne v Írsku pripadalo 87 % predaja a 92 % vývozu softvéru, z toho na Microsoft najmenej 40 %) takú veľkú ekonomickú váhu. V porovnaní s domácim priemyslom „ázijských tigrov“, kde vznikol skutočne rozsiahly domáci elektronický priemysel, je „keltský tiger“ oveľa menej odolný voči výkyvom trhu a jeho celkové šance na prežitie v tesnom zovretí veľkých nadnárodných spoločností sú menšie.

n n

Peter Sobotka v epilógu svojej knihy takpovediac oznamuje verejnosti, že má „veľmi nepríjemné predstavy o osude, ku ktorému sa Slovensko blíži“. Za týmto oznamom však neurobil bodku, ale takpovediac nesúslednosť časovú. Dodal totiž za týmto oznamom, že platí vtedy, ak to naše Slovensko „nepodnikne konkrétne kroky na záchranu svojej ekonomiky“. Zaradil sa tak medzi tých, ktorí nie sú nadšení vývojom hospodárstva, a teda aj celej spoločnosti, a ešte majú tú drzosť hlásať svoje názory do šíreho sveta. Keďže autora poznám nejaký ten rok, tak jeho rozhodnutie napísať knihu je prejavom naisbittovskej osobnej zodpovednosti úspešných ľudí za veci verejné. Je to kniha o romantike tejto doby, ale aj o programe, ktorého realizáciou by sa dostalo Slovensko „na nohy“. Ak autor v úvode pripomína žart o „albánskom víruse“, ktorý funguje na základe jeho prosby: „Zmaž si sám všetky súbory a pošli ma ďalej!“ P. Sobotka azda ani netušil, ako sa táto prosba - pokyn od „albánskeho vírusu“ hodí na slovenské pomery. Akoby bol uliaty na želanie, či už domácich politikov a neschopných, resp. všetkého schopných podnikateľov alebo zahraničných bossov. Slovensko má zápalový proces, ktorý ho vyčerpáva, a to až do takej miery, že sa mu nohy podlamujú a čoraz častejšie padá na zem. Peter Sobotka jasne formuluje, že treba volať rýchlu pomoc, ktorá je obvyklá pri záchrane života. Ponúka však svoju terapiu vrátane medikamentov na záchranu našej ekonomiky iným, a najmä mladým ľuďom, a, žiaľ, nevyhlasuje, že bude prvým medzi jej liečiteľmi a bojovať o život slovenskej ekonomiky do svojho posledného dychu. Vzýva kritickú masu ľudí, ktorým pôjde o vec, ale aj o to, že nič nie je nemožné, ako to hlásajú grónski eskimáci a ja tiež. Teda, že by tu bola šanca na obrat v politike, ktorá nemôže pôsobiť už roky tak, že sa väčšine zhoršuje kvalita života. Napísal si knihu, ktorá je v podstate protestom proti priemernosti a konzumnosti ľudskej. Taký sympatický protest si zaslúži poklonu.

Peter Kasalovský