Prevencia, ale aj iný systém

Nemôžeme si ruky zložiť do lona, máme dosť čo zlepšovať

Pracovných úrazov je dlhodobo stále menej a týka sa to aj tých ťažkých. Z tohto konštatovania sa nevymyká ani prvý polrok 2002, no napriek tomu, ak má byť naším ideálom pracovisko, ktoré robí maximum pre prevenciu, ešte stále je v SR na tomto poli čo robiť. Analýza nám povie, že k ťažkým úrazom dochádza napríklad v poľnohospodárstve, lesnom hospodárstve a stavebníctve, no v ich počte vedie priemysel, okrem iného preto, že zamestnáva najvyšší podiel pracovníkov národného hospodárstva. Okrem prirodzených rizík, ktorým sa niekedy ťažko vyhnúť, býva príčinou úrazov aj nedisciplinovanosť pracovníkov pri dodržiavaní pravidiel bezpečnej práce. „Stalo sa, že pracovník vyberal slamu zo zberača, avšak nevypol stroj,“ ilustruje toto konštatovanie na konkrétnom príklade Miroslav Adamský, hlavný inšpektor práce z Nitrianskeho kraja. „Chcel si uľahčiť prácu, použil zakázaný spôsob a prišiel k úrazu. V preventívnej činnosti, na ktorú kladieme dôraz, nejde o to, aby ľudia absolvovali nejaké

formálne školenia,

ale aby skutočne dodržiavali pravidlá bezpečnej práce.“ Počet úrazov v poľnohospodárstve klesol nielen preto, lebo sa znížil celkový počet pracovníkov v tomto odvetví, ale aj vďaka výchovnej a osvetovej činnosti a novým moderným a menej rizikovým formám práce. Avšak potreba eliminovať subjektívne príčiny vzniku pracovných úrazov zostáva. Riadenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci musí byť súčasťou riadenia firmy či veľkej alebo malej. „Aj keď naša legislatíva nebola plne kompatibilná s európskou, požiadavky na bezpečnosť práce boli v zásade stanovené správne,“ hovorí Anton Kasana, námestník generálneho inšpektora práce o systéme, ktorý tu existoval pred rokom 1989. „Vedúci pracovníci podliehali systému riadenia, kontroly, školení, skúšok a firmy spravidla zamestnávali technika pre OBP. Tí však vo väčšine prípadov odišli - boli zbytoční, pretože neprinášali momentálny efekt. V tom čase išlo o záchranu podnikov, no je to krátkozraký postoj.“ Dnes si

menšie podniky

túto službu objednávajú dodávateľsky a podľa A. Kasanu sa nájdu prípady, keď jeden technik má 14 či 15 podnikov. Prichádza len z času na čas a zabezpečí len to, o čo ho požiadajú, napríklad zaškolenie nového zamestnanca. „Niet tam však nikoho na sústavný výkon kontroly a riadenia, aj keď, samozrejme, to prislúcha každému jednému vedúcemu pracovníkovi,“ podotýka A. Kasana. Zaujímavý v štatistike pracovných úrazov je aj iný moment: Na znižovaní pracovných úrazov má istý neurčitý a nevyčísliteľný podiel to, že časť úrazov nie je nahlásená. Teoreticky sa o tom vie, že sa zamestnávateľ - najmä, ak ide o zanedbanie z jeho strany - dohodne so zamestnancom na istom odškodnení, ak vyhlási, že k úrazu prišiel doma. „Keď sa však pred Európskou úniou chválime, že sme v niektorých ohľadoch lepší ako oni, vyčítajú nám nefungujúce mechanizmy,“ pokračuje A. Kasana. „Pokiaľ u nás nebude systém úrazového poistenia taký, že zamestnávateľ je ekonomicky stimulovaný, aby každú udalosť poisťovni hlásil, pretože tá len v tom prípade

zaňho uhradí

všetky náklady s tým spojené, zostáva to len na tlaku cez predpisy, na povinnosti.“ V EÚ paralelne pôsobia dva mechanizmy - jednak všetko zaplatí poisťovňa, nie zamestnávateľ, jednak lekár, ktorý úraz ošetril, by konal sám proti sebe, keby si svoju prácu nedal poisťovni preplatiť. Je to dvojitá kontrola, aby sa úrazy na pracoviskách neskrývali pod bežné úrazy. Výpovednú hodnotu majú aj udalosti, ktoré by sme mohli nazvať „skoronehody“, teda situácie, keď len šťastnou náhodou nemalo porušenie predpisov za následok úraz alebo chorobu z povolania. Ak napríklad zavesené bremeno nepadlo na zamestnanca, len vedľa neho. Sú to prípady, o ktorých sa mlčí nielen u nás, ale je nevyhnutné analyzovať ich a prijať protiopatrenia, aby sa nezopakovali s menej šťastným koncom.

Zuzana Krútka