Kedy bude inak? (5)

Neruvať sa o kosť

Ako sme na tom pred tohtoročnými parlamentnými voľbami. Taký by mohol byť spoločný menovateľ pre päť otázok Hd, ktoré boli adresované nominovaným na prestížne ocenenie Prominent ekonomiky 2002. Dnes odpovedá Ľuboš Lopatka, generálny riaditeľ Kappa Štúrovo, a. s.

Ako vnímate úplatkárstvo a korupciu v našej spoločnosti?

Ľ. Lopatka: Úvodom treba poznamenať, že úplatkárstvo a korupcia patria medzi nešváry ľudstva, ktoré existujú od nepamäti. Preto sa, žiaľ, nedá predpokladať, že ich je možné úplne vyhubiť. Možná a nevyhnutná je však ich eliminácia s cieľom systematicky minimalizovať ich výskyt. Je možné konštatovať, že nie je nad osobný príklad. V podnikových podmienkach rozkvitá korupcia všade tam, kde sa takto správa, prípadne toleruje tieto prejavy vedenie firmy. Analogicky to platí o celej našej spoločnosti. Ak ľudia na dennom poriadku vidia, ako sa ruvú politici, štátni funkcionári „o kosť“, slabšie nátury si povedia, „keď môžu oni s väčšími platmi, tak môžeme aj my“ a sme v začarovanom kruhu, ktorého výsledkom je tolerovanie týchto prejavov, považovanie ich za niečo bežné, čo sa niekedy hodnotí aj ako „šikovnosť“. Tento stav má katastrofálne deštrukčné dôsledky pre spoločnosť, pričom odmietam názor, že ľudia „berú“ preto, lebo majú malé platy. Vec sa má tak, že či už ide o lekára, ktorý sa neštíti zobrať od dôchodcu obálku alebo policajta, ktorý zinkasuje peniaze od vodiča za priestupok bez bloku, prípadne politika za pridelenie štátnej zákazky, z etického hľadiska tam rozdiel nie je, len výška škody je rozdielna. Úplatkárstvo a korupcia sú vždy prejavom nedostatku sebaúcty, pre prijímateľa to však platí dvojnásobne.

Pokiaľ by ste mali príležitosť, čo by ste presadili v daňovej sfére?

Ľ. Lopatka: Operatívny lízing ako metóda obstarania, najmä dopravných prostriedkov, bude mať rastúci trend. Dôvody sú veľmi jednoduché, neinvestovať do oblastí, ktoré nie sú Core Business. Pri operatívnom lízingu sa od nového roka platí daň z pridanej hodnoty dvojnásobne. Lízingová spoločnosť si totiž pri nákupe osobného automobilu nemôže uplatniť nárok na odpočet 23-percentnej sadzby dane a ani jej zákazník už od začiatku tohto roka nemôže požiadať o vrátenie desiatich percent DPH z nájomného. Na jeden predmet sa tak uplatňuje súhrnná daň vo výške 33 percent. Daň z príjmu vo výške 25 % nie je neprimeraná. Komplikáciou je húština pripočítateľných a odpočítateľných položiek, ktoré by si zaslúžili zjednodušenie. Hovorí sa o tom už niekoľko rokov, avšak v tejto oblasti sa nerobí nič. Progresivita zdanenia zamestnancov či osôb zdaňujúcich príjmy zo závislej činnosti je síce pilierom fiškálnej sústavy, ale nijako nepodporuje motiváciu ľudí na takéto príjmy. Oplatí sa čoraz viac špekulovať s rozličnými tiežpodnikateľskými formami, aby človek získal možnosť započítania výdavku do daňovo uznateľných výdavkov, čo zamestnanec nemá. Stálo by za to, ak by sa aj u nás objavila možnosť, aby sa zamestnancovi uznali do výdavkov na účely daní niektoré účelové veci, napríklad výdavky na dodatočné vzdelávanie, literatúru a audiovizuálne pomôcky či poplatky plateným vzdelávacím inštitúciám, kultúrnym ustanovizniam, ale najmä sociálnym organizáciám. Napríklad aj vyrovnávací poplatok za lieky je možné si predstaviť ako daňovo uznateľný výdavok u zamestnanca. Ak prispeje firma alebo podnikateľ na charitu, šport či kultúru, tak je to daňovo uznateľné. Ak to urobí zamestnanec, tak to je až po zdanení z čistého príjmu.

Za veľkú príležitosť by sa dal považovať podporný sociálny systém a umožnenie jeho vzniku v podnikoch. Penzijné schémy sú dobre známe z Anglicka a najmä zo Švédska. Sú priestorom na vytváranie zdrojov financovania firiem a súčasne doplňujú systém štátom garantovanej sociálnej starostlivosti o občanov formou výsluhových a starobných príplatkov bývalým zamestnancom. Isteže by to bola oblasť záujmu slovenských špecialistov tunelárov, a mohlo by to narážať na nedôveru zamestnancov, ale mohlo by to byť aj celkom inak, napríklad u zamestnancov nadnárodných koncernov alebo v naozaj spoľahlivých domácich firmách. Okrem toho by sa to dalo prepojiť s povinnosťami poistenia, zaistenia a pod. Len vytváranie takýchto zdrojov by muselo byť vhodne prepojené so systémom daní, inak by to nemalo význam. Politici sa v ostatnom čase veľmi vybíjali na vytváraní a modelovaní novej sociálnej sústavy a na tom, koľko to bude stáť. Myslím si, že im išlo, ide a naďalej aj pôjde o veľké peniaze. To, čo sa tu spomína, je prechod správy peňazí do oblastí podnikovej praxe, na ktorú by štát a úradníci nemali dosah. Slúžila by primárne na financovanie potrieb firiem a na jej zväčšovaní by mal manažment ekonomický interes, akcionári by na ne nemali dosah a tvorcovia - zamestnanci by z nej mali dvojaký osoh - prvý, stabilné príjmy počas zamestnávania, druhý, príplatok po odchode do dôchodku.

Jedným z najväčších problémov slovenskej ekonomiky je vysoká miera nezamestnanosti. Javí sa ako neriešiteľná. Je to tak alebo máte predstavu o tom, ako zvýšiť zamestnanosť v SR?

Ľ. Lopatka: Nezamestnanosť je naozaj kardinálny problém našej spoločnosti a platí to i napriek diskusiám o spôsobe či modeli jej vykazovania. Situácia je ešte hrozivejšia, ak si uvedomíme, že máme ďalšie tisíce potenciálne nezamestnaných vo veľkých štátnych podnikoch s dominantným, teda monopolným postavením na trhu. Je na zváženie, čo je lepšie, či plniť prostredníctvom týchto veľkých podnikov sociálnu funkciu, ktorá sa, samozrejme, prostredníctvom cien, ako aj ich nízkych čiže žiadnych daní z príjmu, prenáša na obyvateľa alebo uplatniť ich reštrukturalizáciu. Každý reštrukturalizačný zámer musí mať jasný cieľ, akčný plán a nesmie byť z hľadiska smerovania závislý od politických zmien. Buďme si vedomí, že i odpredaj firmy, prípadne jej časti v dobrej kondícii je nepomerne výhodnejšie, ako jej odpredanie s problémami, ktoré musí nový nadobúdateľ riešiť. Tento proces síce prináša zvyšovanie výkonnosti ekonomiky, ale, žiaľ, na mieru nezamestnanosti má skôr negatívny dosah. Čakať znamená vystaviť sa riziku, že nebude čo reštrukturalizovať a prácu stratí nie časť, ale 100 % zamestnancov firmy.

Na vyriešenie nezamestnanosti u nás či na jej radikálne zníženie neexistuje jednoduchý recept. Keby to tak bolo, nebolo by u nás trvalo viac ako 500-tisíc nezamestnaných. Treba aktívne vplývať na zvýšenie vzdelanostnej úrovne ľudí (najmä mladých), reformovať stredné a učňovské školstvo a v neposlednej miere zo strany vlády a parlamentu, prostredníctvom ich nástrojov, šíriť ideu transparentnosti a boja proti byrokracii. Týmito cestami je možné postupne krok za krokom ozdravovať spoločnosť, zvyšovať dôveru investorov. Je to nesporne dlhý proces. Riešenie sa javí len v systematickom a cieľavedomom úsilí, ktoré sa skladá v dôslednom uskutočnení reforiem, ktoré sú pred nami. Sú to štyri oblasti - zdravotníctvo, prechod právomocí na nižšie územné celky, motivácia poľnohospodárstva a oblasť sociálneho zabezpečenia. Môžeme sa však domnievať, že bez určitej koordinačnej úlohy štátu sa tu zaobísť nedá.

Míľnikom v našej novodobej histórií bude nesporne naše prijatie za člena EÚ, ku ktorému skôr alebo neskôr príde. Obyvateľstvo krajiny, v ktorej žijeme, zaznamenalo prvý šok v oblasti nezamestnanosti po roku 1989 a druhý bude spojený so vstupom do EÚ. Mnohé z firiem v SR, po odstránení existujúcich bariér, budú musieť zvýšiť svoju produktivitu na priemernú úroveň, lebo v opačnom prípade zaniknú. Byť členom EÚ je výzva a čas, ktorý nám ešte ostáva, nesmieme premárniť.

Ktoré zákony a vyhlášky, resp. povinnosti zo zákona považujete vo vašej sfére podnikania za prekonané alebo obmedzujúce rozvoj?

Ľ. Lopatka: Dobré zákony je možné schvaľovať iba za predpokladu stability parlamentu, rovnako tak i vlády, ktorá je predkladateľom väčšiny z nich. Momentálne treba považovať za kľúčové tzv. eurozákony, z ktorých sa niektoré pod tlakom času a kompromisov schválil v takpovediac neakceptovateľnej podobe. Za všetky iba jeden príklad, a tým je nový Zákonník práce. Kvalita zákonov a vyhlášok je však iba jedna časť problémov, ktoré máme. Tou druhou, rovnako významnou, je rýchlosť, akou pracujú súdy. Často rozhodnutie príde po mesiacoch až rokoch, keď sa už verdikt súdu stane nerealizovateľný. Nesporne tento stav vyvoláva pocit beznádeje a takpovediac nahráva všetkým, ktorí sa snažia zákony nerešpektovať. Zvýšením tempa by sa neznížila nezávislosť súdov, ale obnovila vymožiteľnosť práva a znížil stupeň byrokracie.

Aké sú plusy a mínusy doterajšej vládnej koalície?

Ľ. Lopatka: K plusom vládnej koalície nesporne patrí zahraničná politika a celkové zlepšenie imidžu Slovenska vo svete. Výsledkom týchto snažení sú naše reálne šance stať sa členom NATO i EÚ. Rovnako tak pozitívne môžeme hodnotiť, a to i napriek rôznym škandálom, zvýšený stupeň transparentnosti privatizácie, komunikáciu s občanmi, ako i celkovú snahu o oživenie spoločnosti nielen zo stránky hospodárskej, ale i etickej. Za mínusy je možné považovať výraznú názorovú nejednotnosť, ktorá vzhľadom na štruktúru koalície nie je až taká nepochopiteľná. Priniesla hašterenie a kupčenie, ktoré rozhodne občanovi nepomohli. Táto vláda sa mala orientovať nielen na snahu dostať sa do EÚ, ale i jasne povedať občanovi, čo všetko to prinesie. Ako príklad uvediem, že firma AssiDomän Štúrovo sa minulý rok stala súčasťou nadnárodného koncernu Kappa Packaging s novým názvom Kappa Štúrovo. Mesiace pred touto akvizíciou boli jasné plusy aj mínusy akvizície s vyčíslením synergických efektov. To zatiaľ absentuje v oblasti integrácie SR do EÚ. Je jedno, či sa to bude nazývať dosahová štúdia alebo inak, ale občan by mal vidieť príležitosť a riziká tohto procesu. Nemali by sme sa báť negatívnych reakcií občanov, pretože pozitíva vstupu výrazne prevládajú.

Peter Kasalovský