Vyžeňte sa z raja

Peter Kasalovský

Za takmer desať rokov som ako šéfredaktor či výkonný podpredseda Hospodárskeho klubu (NEF) stretol prinajmenej tisíc podnikateľov, nemenej živnostníkov a odborníkov z iných sfér ľudskej činnosti, ktorí sa s úspechom pohybujú v domácom hospodárstve. Väčšina z nich bola a je viac ako nespokojná s tým, že podnikanie ako také je vnímané v našej verejnosti spravidla ako zlodejstvo či skôr bohatnutie z nezákonnej, ba až mafiánskej činnosti. Je nesporné, že takáto mienka je vo verejnosti podporovaná väčšinou politikov, ktorí sa však čudujú, že ich anjelské krídla nechcú byť ani len videné. Títo politici sa nehýbu vo vzduchoprázdne a sú napojení na lobistické skupiny jednotlivých politických strán, ktoré dokážu bez problémov vyvolať mediálny tlak a neraz následne aj psychózu. V masách sa potom nielen objavuje, ale je ďalej „rozvíjaný“ spravodlivý hnev s neskrotnou nenávisťou voči konkrétnym firmám a ich šéfom, a tiež voči tým, ktorí sa práve k nim správajú lojálne, používajúc zdravý rozum.

Ešte som nepočul politického lídra, ktorý by verejne ocenil konkrétnych podnikateľov za konkrétne a úspešné riešenie tých problémov, ktoré majú vplyv na život nielen regiónu, ale aj celej spoločnosti. Boli a sú takí politici, ktorí sa rozhodnú chváliť podnikateľov, ale

takmer vždy zištne,

ale aj povrchne a v príkrom rozpore s realitou. Majú svoje tipy, ktoré síce väčšinou zlyhajú, ale dostane sa im morálne-nemorálne ocenenie vo forme vymenovania trebárs za poradcov. Nemálo gangstríkov dostalo takto česť a imidž. Niektorých však podporí výkonná moc v najrôznejších tendroch a vo verejných súťažiach alebo prejaví priam božskú trpezlivosť - benevolenciu či pochopenie s absolútnou „ústretovosťou“ pri posudzovaní plnenia ich povinností vrátane záväzkov alebo ich nezákonnej a v podstate trestnej činnosti. Iní „výtečníci“ sa dostali trebárs do diplomatickej služby alebo ich príbuzné a spriatelené duše sa pretlačia do vysokých funkcií v štátnej správe, ale, popravde, najhoršie obišli tí, na ktorých vyšiel iba poslanecký mandát.

Organizovanosť zamestnávateľov a podnikateľov nevyniesla to podstatné. Za tých trinásť rokov hospodárskych a sociálnych premien nemajú ako spoločenská medzivrstva, resp. vrstva

prirodzený kredit

či spoločenskú vážnosť. Popri vládach tomu pomohli vo väčšine prípadov aj tie odborárske figúrky, ktoré sa podpísali pod zvrátené a nezmyselne-zmyselné privatizačné akty, a tak sa zabezpečili majetkovo a finančne na niekoľko rokov. Právom sú však dotknutí tí podnikatelia a spolu s nimi ich tímy, ktorých firmy fungujú a v nejednom prípade majú dynamiku a sú konkurencieschopné v celoeurópskom meradle. A práve tie sa pričinili vrchovatou mierou o to, že sme aj v tomto čase nie nezaujímavou, i keď vďaka politickej reprezentácii čoraz menšou a menej svietivou hviezdičkou na kontinentálnej hospodárskej mape. Paradoxné je, že sme chválení západným svetom, ale ten vychádza z toho, čo sa dozvie od našich vytypovaných politikov alebo od svojich diplomatov, ktorí sú vyživovaní predstavou, že tu bola donedávna džungľa.

Retardujeme, taká je pravda. Vlastnou vinou a nevnímaním svojej zodpovednosti tými, ktorí sa stali úspešnými nie riadením osudu, resp. zázrakom, ale vďaka svojej odbornosti, ctižiadosti vyhrávať a tiež náležitej tvrdosti voči škodcom hospodárstva aj celej spoločnosti. Takým škodcom, ktorí majú svoj pôvod z neodbornosti alebo z praobyčajnej chamtivosti - nenažranosti, mamonárstva a z judášstva. Iba v poslednom roku-dvoch sa charakterní podnikatelia neoficiálne schádzajú, a kedy-tedy formulujú, čo je nevyhnutné vykonať pre ozajstnú transformáciu a hospodársku dôstojnosť. Je čoraz viac tých, ktorí odmietajú oficiálne potvrdzovanie domácej neschopnosti

príliš lacnými

a nezdôvodnenými predajmi štátneho majetku takým subjektom, v ktorých dominujú vlastnícky iné štáty alebo takým zvýhodňovaním zahraničných investorov, ktorého konečným dôsledkom je nielen ekonomická smrť domácich podnikateľov, ale aj zvýšenie sociálneho napätia v spoločnosti a jej postupná demoralizácia.

Je to absurdné, keď jednotlivé vlády bez výnimky natierajú svoje výsledky (a tiež seba samých) pastelovými farbami. Aj začneme pomaly tvrdiť, že jediné, čo je v tejto krajine v poriadku, je dnes táto a zajtra iná vládna garnitúra a spolu s nimi kadejakí súpútnici. Všetci ostatní sme nedorástli na ich nebeskú svietivosť a na ich demagógiu, pri ktorej pohlavári a ideologické veličiny bývalého režimu musia neuveriteľne trpieť kvôli tomu, že by sa im nemohli vyrovnať ani len po členky. Postupne schádzajú do pekla, ale novým demagógom ešte nezvoní umieračik, ale jemne už zuní to masové rozčarovanie z reality, a to masové nadšenie z toho, že aspoň vládnym a ich rodinám (a nespočítateľnému príbuzenstvu) sa želateľne zlepšili životné podmienky a perspektívy. Nemenšie rozčarovanie je z podceňovania našej štátnej komunity zahraničím, ktoré nemá ani tušenie o tom, čo všetko sa dalo vykonať s domácim potenciálom. Akoby v zahraničí neplatilo, že úspešnosť je priamo závislá od životnej úrovne a kvality života.

Tí, ktorí dali korektným podnikateľom a iným ambicióznym zo sféry podnikania, osobitne privatizátorom ťažko zničiteľnú nálepku „kriminálnikov“, aby trvalo odpútavali pozornosť verejnosti od seba samých, sa dostanú do úzkych. Azda sa

preberú z letargie,

a vykĺznu spod myslenej čižmy a postarajú sa o dostatok informácií pre najširšiu verejnosť. Jej predstavitelia budú musieť prezentovať každodenne čo je pravda a čo nie, ozrejmovať legitimitu a právny rámec svojho konania, demaskovať prístupy svojich partnerov v tripartite, povolať múdrejších od seba k spolutvorbe príťažlivého a reálneho know-how pre hospodárstvo aj spoločnosť. Len tak si zachránia svoju česť, a keď budú čestnejší, otvorenejší a takpovediac aj úprimnejší k ľuďom vo svojom okolí, tak získajú autoritu a podporu pre radikálnu prestavbu spoločnosti. Politici by sa čudovali, aké sympatie by získali, keby prestali kľučkovať, vykrúcať sa a nezalievali pravdu do betónových stĺpov. Je taká, že sa z nich bude musieť vytĺcť zbíjačkami čo najskôr po parlamentných

Slovensko už nesmie tancovať ako diktuje stopäťdesiat poslancov či všakovaká väčšina z nich. Dospeli sme do štádia, keď musí začať platiť zákon, a keď nebude platiť, tak to musí mať dôsledky. Netreba spomínať, koľkých chcela terajšia vládna koalícia strestať, a za štyri roky svojho mandátu je v tomto smere na posmech. Ďaleko dôležitejšie je trebárs to, že roky sa beztrestne nedodržuje zákonná povinnosť zaplatiť do mesiaca lekárňam za lieky, čo má za následok nielen nezákonnosť, ale aj hospodársky rozvrat. Tento problém sa síce týka všetkých občanov, ale jednotliví

ministri boli

a sú nad ním a svojou neschopnosťou radikálne ho riešiť spôsobili štátu, teda občanom ako jeho tvorcom, veľké a neodstrániteľné škody hospodárske aj mravné. Rovnako to platí o zdravotných poisťovniach a o celom rade zdravotníckych zariadení, ktoré sú jednak do značnej miery demoralizované a bez potrebných zdrojov na nedávne a vôbec nie nadštandardné služby, a fungujú iba vďaka tomu, že časť zdravotníkov je zdravotníkmi.

Podnikatelia a zamestnávatelia napriek tomu, že za svojich zamestnancov platia odvody, sa nestarali o to, ako boli použité. Splnili povinnosť zo zákona a dosť, ale z hľadiska imperatívu tejto doby je to málo. Keď platím, tak musím vedieť za čo a s akým výsledkom. Už boli také zvrátené nápady, aby týždeň-dva práceneschopnosti platili zamestnávatelia, lebo tých možno dusiť. Dalo by sa zmieniť o dávnejšom

predĺžení dovolenky

o jeden týždeň, čo je pri pohľade do najvyspelejších štátov sveta vrátane Spojených štátov, Japonska a Nemecka veľkou rozšafnosťou na úrovni zvrátenosti. Mohli sme spomenúť aj novelu Zákonníka práce, ktorá je prijateľná najskôr o dvadsať rokov, keď sa priblížime ekonomickou výkonnosťou k vyspelejším štátom Európskej únie. Akoby sme však boli pred prahom hospodárskeho zázraku, na obraz nemeckého či skôr bavorského zázraku zo 70. rokov, či vchádzali do podoby niekdajších ázijských tigrov, i keď tie už stratili príkladnosť pre dýchavičnosť a problémy s vlastnou motorikou.

Podnikateľská sféra roky vyhlasuje, že jednou z najväčších bŕzd novej ekonomiky a vôbec rozvoja spoločnosti je miera „vymáhateľnosti práva“. Za ďalší faktor zhoršujúci podmienky na podnikanie bola aj nimi označená korupcia. Prijímali sa opatrenia na opatrenia, boli semináre, školenia aj investície, ale bez citeľného efektu. Avšak nejeden rezortný minister vnútra, spravodlivosti, prokurátori okresní, krajskí aj generálny prokurátor či predsedovia jednotlivých stupňov súdov hlásajú,

že napredujeme

alebo, že sme vo väčšine ukazovateľov lepší ako trebárs v ostatných štátoch V4. O čom to je, keď bola taká vytrvalá nevôľa vyriešiť konečne a definitívne problémy s výpismi z katastrov či s výpismi z obchodného registra. Mali by sme už veriť tým činiteľom justície ako takej a tiež rezortu financií, ktorí majú vo zvyku ubezpečovať a tíšiť svojich kritikov formulkou na takýto spôsob: „Všetko sa u nás veľmi preháňa, len aby sa znemožňovala vláda, ale situácia sa bude naďalej zlepšovať.“ Aj v prevencii korupcie sa vytvárali centrá a „tvrdé päste“, ale nikomu nechýbajú stámilióny, trebárs univerziádne z 1999. roku a ďalšie, pred štátom skrývané.

Taký je aj výsledok pozície podnikateľov, zamestnávateľov a ďalších vo sfére podnikania, ktorých organizovanosť si vyžaduje inú kvalitu a ako zázračnú tabletku niečo také ako vyhnanie z popieranej letargie či uzavretosti sa do vlastných problémov a do priestorov rokovacích salónov.

Peter Kasalovský