Cestičky do Európy

Komentuje E. Bujačková

Či si to priznávame alebo nie, do únie nás vláda vedie po cestách, ktoré už Európania považujú za hrboľaté a nebezpečné. Ekonómi sa môžu sporiť o tom, či život na dlh môže naštartovať ekonomiku postkomunistickej krajiny. Nemôžu sa však už sporiť o to, či deficitné financovanie zvýši samostatnosť, vynaliezavosť a pracovitosť väčšiny obyvateľov. Popri vstupe do Európy je však zvýšenie samostatnosti, vynaliezavosti a pracovitosti väčšiny obyvateľstva druhým najdôležitejším národným záujmom. Prečo? Kvalita života a skutočná miera slobody je v modernom svete jednoznačne viazaná na vysoký výkon a z neho plynúci úspech, sebavedomie a blahobyt. Solidarita a súcit napríklad zabezpečí zdravotnú starostlivosť pre všetkých na slušnej úrovni. Nie na špičkovej. Je potom ťažké hľadieť na to, že ľudia umierajú na choroby, na ktoré sa pár sto kilometrov na západ neumiera. Motivačné prostredie únie nám celkom isto pomôže, predstava, že Francúzi alebo Luxemburčania budú robiť na náš sociálny štát, je absurdná. Naším najväčším problémom stále zostáva nízky výkon, z neho plynúci nedostatok sebavedomia a nedostatok blahobytu. Pozor, ten výkon nie je úplne zlý, v niektorých stránkach trinásť rokov po páde minulého režimu pozoruhodný. Krajina produkuje pomerne dosť, aby zabezpečila relatívne slušnú životnú úroveň a zarobila aj na solidaritu. Môže sa však radovať bežec, ktorý ubehol stovku za slušných trinásť sekúnd, keď vidí chrbty skutočných borcov ďaleko pred sebou? Ľudia si už na isté sociálne štandardy zvykli. Iba málokto však vraví, čo urobí pre to, aby sme sa čo najrýchlejšie vyrovnali tým vyspelým európskym krajinám. O tom to však je a týmto smerom by sa mali uberať aj (staro)noví záujemcovia o povolebné vládne kreslá.