Šťastena niekedy nepríde

Komentuje Zuzana Krútka

Pred nejakými 15 - 20 rokmi sme sa vo fabrikách stretávali s javom, ktorí sme ako novinári nie dosť dobre chápali. Radoví pracovníci neboli nadšení zlepšovaním pracovného prostredia - zavádzaním klimatizácie, znižovaním hlučnosti, novými technológiami, ktoré obmedzili alebo odstraňovali kontakt so škodlivými látkami. Nechcelo sa nám veriť, že pre tzv. rizikové príplatky boli ochotní radšej pracovať v zdraviu škodlivom prostredí. Nezdá sa, pravda, že by sa slovenská nátura za ten čas nejako prevratne zmenila. Pre korunu by si podaktorí dali aj koleno vŕtať. Situácia je dnes však iná v tom, že sa tu presadzuje európsky model bezpečnosti práce a ochrany zdravia. Spočíva v tom, že sa preferujú opatrenia v prospech celého kolektívu (radšej odhlučnenie ako chrániče sluchu) pred individuálnymi, no najmä v tom, že sa táto agenda stáva integrálnou súčasťou riadiacich procesov firiem a inštitúcií. Práve tak, ako výrobné procesy alebo procesy styku so zákazníkom.

Ďalšou charakteristickou črtou európskej filozofie ochrany zdravia a bezpečnosti práce je nespokojnosť a hľadačstvo. Akékoľvek sebauspokojenie je neprípustné a čokoľvek sme dosiahli, treba sa snažiť ďalej to zlepšovať. To by však, mimochodom, malo platiť aj v ostatných oblastiach nášho života. Bezpečnosť práce totiž neznamená iba to, že sa pripustia iba také pracovné postupy, ktoré znižujú riziko úrazu alebo poškodenia zdravia na minimum. Znamená to aj aplikáciu iných aspektov, napríklad psycho-sociálnych, medzi nimi prevenciu stresu či uplatňovanie zásad ergonómie. Znamená to sústavné sledovanie problémových bodov v procese výroby a analýzu „skoronehôd“, prípadov, pri ktorých k úrazu nedošlo len šťastnou náhodou. Odstránenie rizika, ktoré sa pri „skoronehode“ odhalí, je imperatívom. Šťastena nemusí byť nabudúce nablízku. Financie, ktoré zamestnávatelia vložia do ochrany zdravia a do bezpečnosti práce, či už ide o zdravotné prehliadky zamerané na prevenciu chorôb z povolania alebo o zlepšovanie pracovného prostredia, sa im vrátia v zdravých a výkonných pracovníkoch. Z hľadiska úrazovosti sú síce najrizikovejšie bane, pôdohospodárstvo, stavebníctvo a priemysel, no nielen ľahké, ešte aj smrteľné a ťažké úrazy sa nevyhnú ani iným odvetviam. V prvom polroku 2002 z 37 smrteľných pracovných úrazov 12 a z 58 ťažkých pracovných úrazov 14 zapríčinili totiž dopravné nehody. To je vlastne „príspevok“ pracovných ciest. Týmto prípadom však ťažko možno účinne predchádzať len na úrovni firiem a inštitúcií.