Prežitok či nevyhnutnosť?

Vidina členstva Slovenska v štruktúrach Európskej únie (EÚ) nadobúda každým dňom čoraz zreteľnejšiu podobu. Ak pôjde „všetko“ hladko, staneme sa občanmi veľkej a zjednotenej Európy už za rok a pol.

Zatiaľ najvyššia forma, ktorú prinieslo zjednocovanie Európy, je eurozóna - ekonomický a menový celok, ktorý má prísne kritériá na svoje fungovanie. Do tejto elitnej štruktúry by mali kandidátske krajiny (Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Slovensko, Slovinsko, Cyprus a Malta) vstúpiť až po tom, čo prejdú cez brány EÚ, pričom sa vo všeobecnosti očakáva, že do eurozóny budú mať vstup otvorený až od roku 2006. Pred samotným vstupom do eurozóny budú musieť byť minimálne dva roky členmi mechanizmu výmenných kurzov ERM II, v rámci ktorého bude môcť výmenný kurz ich meny k euru kolísať v rozpätí maximálne 15 % na obidve strany od parity. Navyše budú musieť splniť prísne kritériá Maastrichtskej dohody. A tu padá kosa na kameň. Tieto kritériá sa môžu časom ukázať len ako

veľmi ťažko

(ak vôbec) zvládnuteľné. Podľa nich nesmie štátny dlh prekročiť 60 % hrubého domáceho produktu (HDP), deficit rozpočtu 3 % HDP a inflácia sa môže vychýliť od priemeru troch členov eurozóny s najnižšou infláciou len o 1,5 %.

Pritom aj niektorí terajší členovia eurozóny majú problémy splniť tieto limity. Prípad Francúzka, Nemecka či Talianska, kde vlády nedokázali udržať svoje rozpočtové výdavky na uzde, a takmer prešvihli 3-percentnú hranicu, nie je žiadnou výnimkou. Vážnym problémom eurozóny je aj udržanie inflácie na nízkej úrovni (okolo 2 %). Pre kandidátske krajiny je práve kritérium nízkej miery inflácie veľkým strašiakom. Veď ako môžu dosahovať dynamický rast hospodárstva a súčasne udržiavať nízku cenovú hladinu? A popritom všetkom, len tak na okraj, približovať svoju cenovú úroveň tej západoeurópskej. Silný hospodársky rast so sebou prináša posilnenie domácej meny a zároveň vyššiu infláciu. Krajiny môžu proti takémuto vývoju bojovať rastom úrokových sadzieb, to však na druhej strane utlmí ich hospodársky rast. Skrátka, vytvára sa

bludný kruh.

Ak sa im aj podarí udržať nižšiu mieru inflácie počas prístupového procesu, po vstupe do eurozóny budú musieť ísť ceny prirodzene hore (je to aj prípad Grécka, kde inflácia dosahuje aj napriek členstvu v EMÚ 4,4 %).

Niektorí poprední finanční odborníci dokonca upozorňujú, že zviazanie inflačného cieľa s priemerom inflácie v troch najsilnejších krajinách môže dokonca viesť k tomu, že kandidátske krajiny budú musieť dosiahnuť nižšiu mieru inflácie, než je priemer v celej eurozóne. Preto navrhujú, aby sa toto kritérium modifikovalo, a aby sa za kľúčovú hranicu zobral priemer všetkých členov EMÚ. Predstavitelia Európskej centrálnej banky však akúkoľvek zmenu v Maastrichtskej dohode vylučujú.

Ivana Sedliaková

Deficity rozpočtov na tento rok (v % z HDP) podľa zahraničných pozorovateľov

Česká republika 5 %

Slovensko > 5 %

Maďarsko 3,2 % (po zarátaní mimorozpočtových výdavkov > 5,5 %)