Tiež je na ceste

Peter Kasalovský

Pred mesiacom som napísal, že podľa našich zahraničných priateľov Vladimír Mečiar a jeho HZDS-ĽS nemajú nič s demokraciou. Aj to som pripomínal, že treba vnímať viac ako vážne vyhlásenia o ich neprijateľnosti administratívou Spojených štátov a jednotlivými štátmi Európskej únie. Naznačil som, že takýto postoj je prinajmenej dôsledkom nedocenenia pôsobenia najsilnejšieho politického subjektu smerom na zahraničie. Nie pred septembrom 1998, ale počas jeho opozičnej pozície. Nevylučoval som, že na nominačnom sneme HZDS-ĽS 6. júla v Nitre tento viac ako významný fakt neostane nepovšimnutý. Aj preto, že v súčasnom svete je akceptovanie vládnych subjektov zahraničím viac-menej podmienkou ich celkovej úspešnosti. V našom prípade aj limitujúcim faktom zavŕšenia ambícií začleniť sa do NATO a Európskej únie.

Odhliadnuc od toho, že celý rad výhrad našich štátnych priateľov a, dúfajme, že čoskoro aj spojencov de iure voči HZDS-ĽS, je takpovediac presolených a do určitej miery krivdou, tak V. Mečiar ako jeho kľúčová osobnosť prešiel hlas zahraničia takmer mlčaním. Kedysi by sa dali kritické vyjadrenia na adresu HZDS-ĽS a jeho lídra V. Mečiara, ba jednoznačne znejúce volebné odporúčania slovenskej verejnosti od vysokých funkcionárov a diplomatov iných štátov považovať za zasahovanie do našich vnútorných vecí, ale svet sa zmenil. Aj keď Slovensko je precitlivené na dobré rady či zásahy zvonka so zreteľom na svoje dejinné skúsenosti, tak vždy sa dokázalo v osudových či skôr zlomových momentoch vyrovnať s vnútorným pnutím a v konečnom dôsledku sa zjednotiť. Na rozdiel od iných slovenský národ sa napokon vždy zachoval rozumne.

Nitrianske nominačné snemovanie HZDS-ĽS odplavilo medzi neželaných Ivana Gašparoviča, ktorý spolu s ďalšími založil nový politický subjekt. Dokázal ho v rekordnom čase dostať medzi tie strany, ktoré sa zúčastnia na volebnej konfrontácii. Na rozdiel od bývalého podpredsedu HZDS-ĽS Jozefa Kálmana, ktorý odišiel niekoľko týždňov predtým, aby uspokojil svoje ľavicové cítenie, Hnutie za demokraciu s Ivanom Gašparovičom a Martou Aibekovou má svojich sympatizantov nielen v HZDS-ĽS, ale aj v stredoľavej časti politického spektra. Aj keď V. Mečiar a jeho najbližší spolupracovníci sú navonok pokojní, ba až sebaistí, tak nie je vylúčené, že sa začala atomizácia HZDS-ĽS. V najbližších týždňoch sa ukáže, ako silná je súdržnosť nielen jeho členstva, ale aj voličov.

Volebné preferencie HZDS-ĽS boli začiatkom júla na úrovni dvadsaťpäť percent. Pokiaľ nezačnú rásť až za hranicu tridsiatich percent, tak volebný výsledok bude jednoznačný. Aj pri letmom vyhodnotení ich tohtoročného vývoja je zrejmé, že to nie je reálne. Ďalšie volebné obdobie v opozičnej pozícii predznamená vnútorný a relatívne rýchly prerod tohto subjektu, ktorý disponuje celým radom vynikajúcich odborníkov a charakterov. Keď už pre nič iné, tak pre ich zužitkovanie v nepomerne hospodársky a sociálne zložitejších a náročnejších časoch v porovnaní s tými, aké sme prežili dodnes. Takýto politický osud nie je nijako výnimočný a vôbec nie tragédiou, ale skôr výzvou na zúročenie toho pozitívneho z činnosti HZDS-ĽS.

Tohtoročné parlamentné voľby budú a v podstate sú cestou k zjednocovaniu sa politických strán do klasických blokov, o ktorých kedysi nielen hovoril, ale ich aj začal tvoriť V. Mečiar. Aj on sa už ocitol na tej ceste, z ktorej niet návratu.

Peter Kasalovský